Dar bázne Božej

     Bázeň Pánova alebo ináč povedané bázeň Božia je základným biblickým pojmom, zvlášť v Starom zákone. Tam je definíciou a synonymom zbožnosti. K označeniu zbožnosti aj náboženstva nepoznala hebrejčina iné slovo. Bázeň Božia v biblickom zmysle nie je strach pred nevyspytateľným božstvom (mystérium tremendum) alebo únik podobný Adamovmu, keď sa skryl pred Bohom (Gn 3), ale práve naopak dôverným , ale úctivým pohliadnutím slabého a porušeného stvorenia k moci, velebnosti a svätosti svojho Stvoriteľa. Vedomie priepastného rozdielu a predsa úzkej závislosti medzi človekom a Bohom patrí k podstate biblickej bázne ( Dt 6,2; Prís 1,7; 10,27; 1 Jn 4,18 ). V srdciach nie je vzbudzovaná Božou prísnosťou ( Dt 10,12.17.21 ), ale predovšetkým jeho dobrodením ( Ž 67,8; 130,4). Bázeň je spasiteľný Boží čin a prejavuje sa poslušnosťou ( Kaz 12,13; Dt 28,58 ). Božia bázeň je dreňou zbožnosti a mravnosti a teda aj počiatok múdrosti ( Prís 8,13; 16,6 ). K bázni Boh viaže svoje najkrajšie sľuby, šťastie ( Kaz 8,12), zdravie ( Prís 3,7n ), dlhý život ( Dt 6,2), požehnanie potomstvom ( Jer 32,39 ), priateľstvo, dobro i ochranu Pánovu ( Ž 25,14; 31,20; 33,18; 34,8; 103,11); a iné. Cieľom Zákona je vzbudzovať bázeň Božiu, t.j. zbožnosť ( Dt 4,10 ).
     V Novom zákone je Božia bázeň studňou zbožnosti, lepšie povedané viery v Boha ( Lk 18,4; 23,40; Sk 9,31; 10,35; Ef 5,21; Kol 3,22; 1 Pt 2,17; Zjv 14,7; 15,4 ). „Bojáci sa Boha boli všetci proselyti“, ktorí prešli od pohanstva k židovstvu. Aj v Novom zákone zostáva Boh Bohom svätým a neprístupným tomu, kto odmieta ho milovať ( Mt 10,28; 18,34; Hebr 4,1; 10,31; 1 Tim 5,20; Jk 2,19 ). Kresťansky chápaná bázeň Božia je prevyšovaná láskou ktorou sa Boh k nám v Ježišovi Kristovi priblížil a skrze ktorého sa môžeme cítiť synmi Boha a strach právom vyplýva z  hriešneho vedomia. Aj v tomto prípade Boh je prvý a človek druhý, to znamená, že človek dostáva od Boha dar, ktorý je v poradí už siedmy.
     Teda siedmym darom Ducha Svätého je bázeň Božia. Čo je bázeň Božia? Z toho čo sme uviedli by nám to malo byť dosť jasné, ale aby sme neboli na pochybách dodajme, že k náboženskému aktu, pri ktorom sa človek, ako tvor klania Bohu, patrí aj svätá bázeň pred absolútnym, nepochopiteľným a svätým Bohom. Človek pociťuje, že je na Bohu bez zbytku závislý a že je hriešnikom. Bázeň nepredstavuje žiadny protiklad voči dôverujúcej láske, ale je len dielčím hľadiskom tejto lásky, ktorá ju charakterizuje práve ako lásku k Bohu: Boha uznávame a milujeme práve preto, že uznávame a milujeme absolútny rozdiel medzi ním a nami. Nakoľko sa tu jedná o  jedinečný vzťah, nie je vhodné objasňovať bázeň Božiu na základe skúsenosti ľudského strachu, hrôz a podobne.
     Nakoľko pri tomto uznaní vlastnej stvorenosti sa uznáva tiež vlastná potreba spásy, nie je potrebné sa báť o vlastnú spásu, ani vtedy keď táto obava nevyplýva z lásky k Bohu. Postoj absolútnej ľahostajnosti zabúdajúci na seba, bez obáv o vlastnú spásu, by nakoniec bolo dokonca trúfalosťou vyrovnať sa Bohu, ktorý sám sebe postačuje a nie je ohrozený. Obava o vlastnú spásu ( Mt 5,29; 10,28; Ján 5,14; Flp 2,12; Rim 11,20) atď. S ohľadom na nevyspytateľnú spravodlivosť Boha tak patrí, ako ďalšie hľadisko k úplnému pojmu bázne Božej. V Starom zákone výraz bázeň Božia znamenal synonymum zbožnosti. Hebrejčina nepoznala iné slovo pre označenie nábožnosti a či zbožnosti. Lenže bázeň Božia v biblickom zmysle nie je strach pred nevyspytateľným Božstvom alebo únik podobný Adamovmu skrývaniu sa pred Pánom Bohom (Gn 3), ale práve naopak dôverným, ale úctivým pozeraním slabého a porušeného stvorenia k moci, velebnosti a svätosti svojho Stvoriteľa. Vedomie priepastného rozdielu a predsa úzka závislosť medzi človekom a Bohom patrí k podstate biblickej bázne ( Dt 6,2; Prís 1,7; 2,5; 10,27; 1 Ján 4,18 ). Pravá bázeň je ovocím Božieho odpustenia a milosti. Boh odpúšťa človekovi, aby sa bál Boha a zachovával voči nemu úctivosť. Bázeň je spasiteľný Boží čin a prejavuje sa poslušnosťou ( Kaz 12,13; Dt 28,58 ). Bázeň Božia je držanie sa v zbožnosti a mravnosti a to je aj počiatok múdrosti ( Prís 8,13; 16,6 ). K bázni viaže Boh svoje najkrajšie sľuby: šťastie ( Kaz 6,2 ), požehnanie potomstva (Jer 32,39 ), zdravie ( Prís 3,7 ), dlhý život ( Dt 6,2 ), priateľstvo, dobrotu a Božiu ochranu ( Ž 25,14; 31,20; 33,18; 34,8; 103,1 a iné ). Účelom Zákona je budiť túto bázeň, t.j. zbožnosť ( Dt 4,10 ).
     V Novom zákone Božia bázeň je studňou zbožnosti alebo lepšie povedané viery v Boha ( Lk 18,4; 23,40; Sk 9,31; 10,35; Ef 5,21; Kol 3,22; 1 Pt 2,17;Zjv 14,7; 15,4). V Novom zákone Boh zostáva Bohom svätým a neprístupným tomu, kto odmieta jeho milosť.
     Bázeň Božia môže byť mravne oprávneným motívom (ako obava služobníka) pre akt ľúbosti. Teda v  takomto prípade prirodzene neexistuje žiadny mravný skutok tam, kde strach z Božieho trestu je len strachom z fyzického trestu pre človeka, kde chýba vedomie mravného nedostatku viny ako odporu voči Bohu, a kde sa teda zotrváva vo vine ako takej (otrocký strach). Aj mravne oprávnená ľútosť zo strachu ako prípravná etapa procesu ospravedlnenia dôjde svojho cieľa až vtedy, keď sa premení v osobný akt, lebo sviatosť, sa integruje do lásky k Bohu, ktorou Boh je milovaný s ohľadom seba samého. Tak sa bázeň Božia stane milujúcou úctou – timor filialis, takže sa Boha obávame z lásky a milujeme ho zo strachu (sv.František Saleský).