Ôsme prikázanie

     V knihe Exodus čítame: „Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu!“ Táto ochrana nášho blížneho je rozšírená v knihe Deuteronomium, kde čítame: „... a nevystúpiš ako falošný svedok proti blížnemu svojmu!“ Dokompletizovanie tohto príkazu nájdeme v evanjeliu sv. Matúša: „Počuli ste, že bolo povedané predkom: Nebudeš prisahať krivo, ale splníš Pánovi svoje prísahy!“ (Mt 5,33). Tieto tri pramene zhŕňa Katechizmus, ktorý hovorí: Neprehovoríš krivého svedectva proti blížnemu svojmu!
     Po vypočutí slov Starého a Nového zákona vidíme, že ôsme prikázanie zakazuje prekrucovanie pravdy vo vzťahu k druhým, t.j. k našim blížnym. Táto mravná, morálna norma vyviera z povolania svätého ľudu, ktorý bol svedkom svojho Boha, ktorý je pravda a chce pravdu.
     Akékoľvek porušovanie pravdy vyjadruje slovami alebo skutkami odmietnutie úsilia o mravnú poctivosť, je vážnou nevernosťou voči Bohu a v tomto zmysle podrýva základy zmluvy.
     I. Žiť v pravde
     Našou prvou úlohou je žiť v pravde. Človek od prirodzenosti túži po pravde. Má povinnosť ju ctiť a dosvedčovať: „Všetci ľudia, pretože sú osoby - ... sú v súlade so svojou dôstojnosťou vlastnej prirodzenosti pobádaní a zároveň mravne zaviazaní hľadať pravdu, predovšetkým náboženskú. Sú tiež viazaní pridŕžať sa poznanej pravdy a podľa jej príkazov a požiadaviek zariadiť celý svoj život!“
     Pravda ako správnosť jednania v ľudskej reči sa nazýva pravdivosť, úprimnosť alebo priamosť. Pravda alebo pravdivosť je čnosť, ktorá spočíva v tom, že sa prejavujeme pravdivo vo svojich skutkoch, t.j. vo svojom kresťanskom reálnom živote, čiže, že hovoríme pravdu svojimi slovami a vyvarujeme sa pritom dvojtvárnosti, pretvárky a pokrytectva.
     Nebolo by možné ľudské spolužitie, keby si ľudia navzájom nehovorili pravdu! Čnosť pravdivosti dáva spravodlivo druhému to, čo mu patrí.
     Spravodlivosť - pravdivosť rešpektuje právnu rovnováhu medzi tým, čo má byť povedané, a tajomstvom, ktoré má byť zachované: vyžaduje čestnosť a diskrétnosť. Kvôli spravodlivosti má človek druhému prejaviť a povedať pravdu.
     II. Vydávať svedectvo pravde
     Ďalšou úlohou je vydávať svedectvo pravde. Povinnosť kresťanov zúčastniť sa života Cirkvi ich vedie k tomu, aby jednali ako svedkovia evanjelia, a to podľa záväzkov, ktoré z toho vyplývajú. Takéto svedectvo je odovzdávaním viery slovom aj skutkom.
     Svedectvo je úkonom spravodlivosti, ktorý potvrdzuje pravdu alebo ju dáva poznávať. Všetci veriaci, kdekoľvek žijú, majú povinnosť príkladom svojho života aj svedectvom svojho slova dávať viditeľne najavo nového človeka, ktorého si krstom obliekli, aj moc Sv. Ducha, ktorý ich posilnil birmovaním.
     Mučeníctvo je najväčším svedectvom vydaným pravde viery; znamená svedectvo, ktoré siaha až k smrti. Mučeník vydáva svedectvo o zomrelom a zmŕtvychvstalom Kristovi, s ktorým je spojený láskou. Vydáva svedectvo o pravde viery a kresťanskom učení. Podstupuje smrť skutkom statočnosti.
     III. Porušovanie pravdy
     Treťou úlohou je chrániť sa porušovania pravdy
     KRIVÉ SVEDECTVO A KRIVÁ PRÍSAHA
Krivá prísaha je tvrdenie odporujúce pravde prednesené verejne nadobúda zvláštnu závažnosť. Ak je prednesené pred súdom, stáva sa krivým svedectvom. Ak je to potvrdené prísahou, táto prísaha je krivá. Takéto spôsoby jednania prispievajú buď k odsúdeniu nevinného alebo k oslobodeniu vinníka alebo ku zvýšeniu trestu uloženého obvinenému. Vážne ohrozujú právo a spravodlivosť rozsudku vyneseného sudcom.
     REŠPEKTOVANIE DOBREJ POVESTI OSÔB
Nedovoleným je každé chovanie a každé slovo, ktoré môže spôsobiť nespravodlivú škodu. Vinným sa stáva ten, kto:
- opovážlivým úsudkom by aj mlčky pripustil ako pravdivú nejakú mravnú vinu u blížneho bez dostatočného dôkazu;
- nactiutŕhaním bez objektívne platného dôvodu odhalí chyby a prehrešky druhým osobám, ktoré ho nepoznajú;
- ohovára tvrdením odporujúcim pravde poškodzuje dobrú povesť druhých a dáva príležitosť k mylným úsudkom o nich. Nactiutŕhanie a ohováranie ničí dobrú povesť a česť blížneho.
     Je potrebné vyhnúť sa akémukoľvek slovu alebo chovaniu, ktoré lichotí, pochlebuje alebo pritakáva, povzbudzuje alebo utvrdzuje druhých v ich zlých skutkoch a v ich zvrátenom chovaní. Lichotenie je ťažké previnenie, ak podporuje neresť alebo ťažký hriech. Všedným hriechom je lichotenie vtedy, keď sa rodí z túžby byť milým, vyhnúť sa nejakému zlu, čeliť nejakej nutnosti, dosiahnuť dovolené výhody.
     CHVASTÚNSTVO
Chvastúnstvo alebo chválenkárstvo je previnením proti pravde. To platí taktiež pre iróniu, ktorá sa snaží znevážiť niekoho tým, že zlovoľne skresľuje niektoré rysy jeho chovania.
     LOŽ
Lož spočíva v tom, že človek nehovorí pravdu s úmyslom oklamať. Lož je najotvorenejšia urážka pravdy. Klamať znamená hovoriť alebo jednať proti pravde, aby bol uvedený do omylu ten, kto má právo ju poznať. Závažnosť klamstva sa meria podľa povahy pravdy, ktorú skresľuje, podľa okolností, úmyslu klamára, podľa škôd spôsobených tým, ktorí sú jej obeťami. Klamstvo samo osebe je všedným hriechom, stáva sa však smrteľným, keď ťažko poškodzuje čnosť spravodlivosti a lásky. Lož je potrebné odsúdiť pre jej povahu.
     Každé previnenie spáchané proti spravodlivosti a pravde ukladá povinnosť odčinenia, aj keď bolo vinníkovi odpustené.
     IV. Úcta k pravde
     Rovnako sme povinní mať úctu k pravde.Právo na zdieľanie pravdy nie je bezpodmienečné. Každý má prispôsobiť svoj život evanjeliovému prikázaniu bratskej lásky. To vyžaduje, aby sa v konkrétnych situáciách zvážilo, či je vhodné, či nevhodné, odhaliť pravdu tomu, kto sa na ňu pýta.
     Láska a úcta k pravde majú poradiť, vedieť dať odpoveď na každú žiadosť o informáciu alebo oznámenie. Dobro a bezpečnosť druhého, rešpektovanie súkromného života, všeobecné blaho sú dostatočné dôvody, aby sa zamlčalo to, čo nemá byť známe alebo aby sa použil šetrný spôsob reči. Povinnosť vyvarovať sa pohoršenia často vyžaduje prísnu diskrétnosť.      Spovedné tajomstvo je posvätné a nesmie byť pod žiadnou zámienkou porušené!
     Služobné tajomstvo, ktorým sú viazaní napr. politici, vojacim, lekári, právnici alebo dôverné oznámenia urobené pod pečaťou tajomstva, majú byť zachovávané, okrem výnimočných prípadov, v ktorých by dodržanie tajomstva malo tomu, kto ho zveruje, komu bolo zverené alebo tretím osobám, spôsobiť ťažké škody, ktorým je možné zabrániť len zjavením pravdy.
     Súkromné informácie nemajú byť rozširované bez vážnych a primeraných dôvodov, aj keď neboli zverené pod pečaťou tajomstiev.
     V. Užívanie hromadných informačných prostriedkov
     V súčasnej spoločnosti majú hromadné oznamovacie prostriedky zvlášť dôležitú úlohu v informovanosti, kultúrnom rozvoji a vo výchove. Táto úloha vzrastá dôsledkom technického pokroku, rozsahu a rozmanitosti vysielaných správ, vplyvu na verejnú mienku.
     VI. Pravda, krása a posvätnosť umenia
     Človek, stvorený na obraz Boha, vyjadruje pravdu svojho vzťahu k Bohu Stvoriteľovi taktiež prostredníctvom krásy svojich umeleckých diel. Umenie je totiž skutočne ľudský spôsob vyjadrenia. Presahuje snahu uspokojiť životné potreby, spoločnú všetkým tvorom, je spontánnym bohatstvom vnútorného bohatstva ľudských bytostí.
     Posvätné umenie je pravdivé a krásne, keď svojou formou zodpovedá svojmu vlastnému poslaniu: vo viere a v klaňaní sa odhaľovať a oslavovať transcendentné tajomstvá Boha. Preto majú biskupi a vôbec cirkevní hodnostári podporovať posvätné umenie, starobylé i moderné, - vo všetkých formách! S rovnakou náboženskou horlivosťou sa majú snažiť vyradiť z liturgie a bohoslužby bludy všetkých druhov, čo nie je v zhode s pravdou a rýdzou krásou posvätného umenia.