Hriech a vina označujú v teológii úmyselný poklesok, previnenie proti Božej vôli, pričom hriech zahrňuje čin, zatiaľ čo vina označuje vzťah k činiteľovi (má vinu). Obidvoje predpokladá poznanie a slobodné rozhodnutie. Vina má naviac aj čiste antropologický zmysel: napr. zodpovednosť za porušenie práva, porušenie platnej normy, ide o pocit viny. V Starom zákone sa ešte nerozlišuje medzi úmyselným, omylným prestúpením normy, a taktiež nie medzi hriechom a trestom alebo následkom, napr. pre národ alebo potomkov. Hriech a vinu Starý zákon vidí v súvislosti s dejinami Izraela. Hriech a vina sú priebežne chápané teologicky. Sú prestúpením proti vyvoleniu Izraela a proti Božej zmluve, i keď sa konkrétne vzťahuje na ľudí alebo veci. V židovstve sa vytvára presvedčenie, že všetci ľudia hrešia, buď zo zlého vrodeného pudu, ktorý v nich pôsobí od narodenia alebo na základe démonických mocností, ktoré ovládajú tento čas. Podľa svedectva Evanjelia aj Ježiš videl všetkých ľudí ako hriešnikov, ktorí sa musia obrátiť a či podriadiť Božej vôli. Hriech a vina vrcholí v pýche, ktorá sa domnieva, že nepotrebuje obrátenie (Mt 23,28). Podľa Pavla moc hriechu u človeka alebo podľa Jána hriech sveta sú činom slobodnej vôle. Lenže, dostať sa z hriechu a viny len činom slobodnej vôle, bez Božieho milosrdenstva a pomoci, nie je možné.

Hriech a vina sú v dejinách teológie veľmi tesne spojené s výkladom vykúpenia skrz Ježiša Krista a milosť. Zásadne sa dá povedať, že grécki cirkevní Otcovia videli hriech a vinu zachytené do ekonómie spásy, t.j. do Božieho večného plánu spásy. Ako hovorí sv.Irenej: Eva sa dala zviesť slovom padlého anjela, aby unikla Bohu a porušila Božie slovo, tak Mária prijala v slovách anjela radostnú zvesť, že bude nosiť Boha, a poslúchla Boha, dala sa prehovoriť k poslušnosti voči Bohu. A tak sa Panna Mária stala zástankyňou panny Evy. Kristus teda všetko od základu obnovil, vypovedal vojnu nášmu nepriateľovi a porazil toho, ktorý nás už na počiatku v Adamovi dostal do zajatia. Rozšliapal mu hlavu, ako je to napísané v Knihe Genezis, kde Boh povedal: "Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojim potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu." V tom, ktorý sa mal narodiť zo ženy Panny podľa Adamovej podoby, ohlasuje sa ten, čo bude mieriť hadovi na hlavu. On je to potomstvo, o ktorom hovorí apoštol v Liste Galaťanom: "Zákon skutkov bol daný dovtedy, kým nepríde potomok, na ktorého sa vzťahuje prisľúbenie." Nepriateľ by nebol riadne porazený, keby ho nebol porazil človek narodený zo ženy. Veď skrze ženu na počiatku ovládal človeka a stal sa nepriateľom človeka. Hriech a vina sú nemocou vôle voči Božiemu spasiteľnému pôsobeniu. Jedine tvrdošijná nevera je smrteľný hriech, nakoľko ona sa sama s konečnou platnosťou uzatvára pôsobeniu milosti. Latinskí cirkevní Otcovia sa naproti tomu snažili zachytiť hriech a vinu právnymi normami. Hriech a vina znamenajú bezprávie voči Bohu, ktoré ničí vzťah spásy k Bohu. Tento vzťah môže byť obnovený jedine Bohom. Každé slobodné ťažké previnenie voči Bohu a jeho príkazu prináša so sebou smrť a odsúdenie. Scholastika z tohto pohľadu vypracovala rozlíšenie medzi ťažkým a všedným hriechom, to znamená medzi hriechom, ktorý odlučuje od Boha, a hriechom, ktorý spásny vzťah k Bohu ohrozuje alebo oslabuje. Pre západnú teológiu je charakteristická koncentrácia na individuálny vzťah jednotlivcov k Bohu a na stupeň viny. Na druhom Vatikánskom sneme bol zvlášť zdôraznený sociálny rozmer hriechu a viny (SC 109; LG 11; GS 25).

V chápaní hriechu a viny dnes existujú rozdiely medzi katolíkmi, protestantmi a ortodoxnými, čo sa prejavuje v rôznej praxi pokánia. V zásade je evanjeliové učenie o hriechu ešte individualistickejšie než katolícke, nakoľko robí každého človeka zodpovedným za hriech pred Bohom. Ortodoxná teológia môže byť teda pre obidva smery podnetom, aby uvážili sociálne a svetové prepletenie ľudí v hriechu a vine.

Dnešná skutočnosť a poznanie, že to neľudské dostáva svoju hrozivosť predovšetkým a práve v psychosociálnom spojení, ktoré sa jednak objektivizuje v nadindividuálnych štruktúrach, ktoré na druhej strane sa už dopredu štruktúrovalo v hĺbke duše, sa trochu prirýchlo mení v teologické chápanie hriechu a viny. To umožňuje nové pochopenie tajomného a démonického v nich a dovoľuje zachytiť často aj príliš ľudsky vypadajúcu neľudskosť jednotlivca v ich teologickom význame. Lebo predovšetkým tým, že toto príliš ľudské takmer spoluutkáva sieť inidividuálneho neľudského telesného spojenia sa ukáže, že je v rozpore so spásnou vôľou voči Božej láske k luďom. Tým sa však stane jasnejším, že odpustenie a premoženie hriechu a viny je možné len v inom tesnom spojení, totiž v prakticky žitom kresťanskom spoločenstve (cirkvi), ktoré pôsobí zároveň vo svete a ho mení. Teológia hriechu sa stáva taktiež kritikou nad akýmkoľvek zvalením viny na nejakého "kozla" hriechu tak, ako aj kritikou každého druhu úteku zo zlého sveta do "iného", do individuálneho vnútra.

Evanjelium je zjavením Božieho milosrdenstva v Ježišovi Kristovi voči hriešnikom. Anjel to oznamuje Jozefovi, keď mu dáva príkaz "... Dáš mu meno Ježiš, lebo on oslobodí svoj ľud od hriechov..." (Mt 1,21). To isté platí o Eucharistii, sviatosti vykúpenia, keď Ježiš hovorí: "Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov" (Mt 26,28). Svätý Augustín hovorí: "Boh ktorý ťa stvoril bez teba, neospravodlivuje ťa bez teba". Aby sme mohli od neho prijať milosrdenstvo, musíme priznať svoje viny. Apoštol Ján vo svojom prvom liste píše: "Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti" (1 Jn 1, 8-9). Svätý Pavol dodáva, keď hovorí: "Kde sa rozmonžil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť" (Rim 5,20). Aby však milosť mohla vykonať svoje dielo, musí odhaliť hriech, aby tak obrátila naše srdce a udelila nám "spravodlivosť pre večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána" (Rim 5,21). Podobne ako lekár, ktorý vyšetrí ranu skôr, než ju začne liečiť, aj Boh svojím slovom a svojím Duchom vrhá živé svetlo na hriech. Pápež Ján Pavol II. v encyklike Dominum et vivificantem hovorí, že obrátenie si vyžaduje, aby bol človek presvedčený, že zhrešil; zhŕňa v sebe vnútorný úsudok svedomia. A keďže tento úsudok je potvrdením pôsobenia Ducha pravdy vnútri človeka, stáva sa zároveň novým začiatkom udelenia milosti a lásky: "Prijmite Ducha Svätého!". Tak objavujeme v tomto usvedčení o hriechu "dvojaký dar": dar pravdivosti svedomia a dar istoty o vykúpení. Duch pravdy je Tešiteľ.

Hriech je previnenie proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a k blížnemu, zapríčinený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu. Hriech bol definovaný ako "skutok alebo slovo alebo túžba proti večnému zákonu". Hriech je urážka Boha! "Proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé" (Ž 51,6). Hriech sa stavia proti láske Boha k nám a odvracia od neho naše srdce. Podobne ako prvotný hriech je neposlušnosťou, vzburou proti Bohu, pretože človek chce byť "ako Boh" (Gn 3,5), teda poznať a určiť, čo je dobro a zlo. Hriech je teda "láskou k sebe až po opovrhnutie Bohom" hovorí vo svojej De civitate Dei svätý Augustín (14, 28). Pre toto pyšné vyvyšovanie seba je hriech pravým opakom Ježišovej poslušnosti, ktorá realizovala spásu (Flp 2,6-9).

Rozmanitosť hriechov je veľká. Sväté písmo uvádza viaceré zoznamy hriechov. Svätý apoštol Pavol v liste Galaťanom stavia skutky tela proti ovociu Ducha: "A skutky tela sú zjavné; je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia také veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo" (Gal 5, 19-21). Podobne vypočítava hriechy v liste Rimanom:... pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí, plných neprávostí, zloby, lakomstva, ničomnosti, závisti, vrážd, svárov, ľsti, zlomyseľnosti; sú klebetní, utrhačskí, nenávidia Boha, urážajú iných, sú pyšní, povyšujú sa vymýšľajú zlo, neposlúchajú rodičov, sú nerozumní, vierolomní, bezcitní a nemilosrdní (Rim 1,28-32). Ďalšiu špecifikáciu hriechov nájdeme v prvom liste Korinťanom v 6. hlave a veršoch 9 až 10: "Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa: ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani chlípnici, ani súložníci mužov, ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani utŕhači, ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva". Apoštol Pavol sa touto otázkou zaoberá aj v liste Kolosanom (3,5-9), a v prvom liste Timotejovi (1,9-10) taktiež v druhom liste Timotejovi v (3,2-5).

Ako vidíme, hriechy možno rozlišovať podľa ich predmetu, ako sa to robí pri každom ľudskom čine alebo podľa čností, ktorým protirečia či už nadmierou alebo nedostatkom alebo podľa prikázaní, s ktorými sú v rozpore. Je možné ich rozdeliť aj podľa toho, či sa dotýkajú Boha, blížneho alebo samého hriešnika. Je možné ich rozdeliť aj na hriechy duchovné a telesné, alebo na hriechy spáchané myšlienkami, slovami, skutkami alebo zanedbaním dobrého. Koreň hriechu je v srdci človeka, v jeho slobodnej vôli, ako to učí Pán: "Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie. Toto poškvrňuje človeka" (Mt 15, 19-20).

Hriechy je potrebné hodnotiť podľa ich veľkosti. V tradícii Cirkvi sa uplatnilo rozlišovanie medzi smrteľným a všedným hriechom, ktoré je naznačené už v Písme. Skúsenosť ľudí toto rozlišovanie potvrdzuje.

Smrteľným hriechom sa rozumie vážne prestúpenie Božieho zákona. Smrteľný hriech ničí v srdci človeka lásku, odvracia človeka od Boha, ktorý je jeho posledným cieľom a jeho blaženosťou a to tým, že človek dáva prednosť nejakému nižšiemu dobru pred Bohom. Smrteľný hriech predpokladá súčasne tri podmienky: "Smrteľný je každý hriech, ktorého predmetom je vážna vec a okrem toho je spáchaný s plným vedomím a uváženým súhlasom. Smrteľný hriech predpokladá plné vedomie a plný súhlas. Predpokladá poznanie, že čin je hriešny, že je v rozpore s Božím zákonom. Zahŕňa v sebe aj dostatočne uvážený súhlas, aby to bola osobná voľba. Predstieraná nevedomosť a zatvrdnutosť srdca nezmenšujú, ale naopak zväčšujú dobrovoľný ráz hriechu. Smrteľný hriech je radikálna možnosť ľudskej slobody, podobne ako láska. Má za následok stratu Božej lásky a zbavuje posväcujúcej milosti čiže stavu milosti. Ak nie je napravený ľútosťou a Božím odpustením, spôsobuje vylúčenie z Božieho kráľovstva a večnú smrť v pekle, pretože naša sloboda má moc robiť definitívne, nenávratné rozhodnutia. Hoci môžeme usúdiť, že nejaký čin je sám osebe ťažkým previnením, musíme úsudok o ľuďoch ponechať Božej spravodlivosti a Božiemu milosrdenstvu.

Čo sa rozumie vážnou vecou- materia gravis? Vážnosť veci je spresnená v Božích prikázaniach podľa Ježišovej odpovede bohatému mládencovi: "Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudedš podvádzať! Cti svojho otca i matku!" (Mk 10,19). Závažnosť hriechov môže byť väčšia alebo menšia: vražda je závažnejšia ako krádež. Je potrebné brať do úvahy aj to, aké osoby hriech postihuje: násilie páchané na príbuzných je samo sebou závažnejšie ako násilie spáchané na cudzom človekovi.

Nedobrovoľná nevedomosť môže znížiť, ba aj zrušiť pričítateľnosť ťažkého previnenia. Ale o nikom sa nepredpokladá, že by nepoznal zásady morálneho zákona, ktoré sú vpísané do svedomia každého človeka. Citové popudy a vášne môžu takisto oslabiť dobrovoľný a slobodný ráz priestupku, podobne ako vonkajší nátlak alebo patologické poruchy. Najťažší je hriech, ktorý je spáchaný zo zlomyseľnosti a z uváženej voľby zla.

Všedný hriech ponecháva v človekovi lásku, hoci ju uráža a zraňuje. Všedný hriech spácha človek vtedy, keď v nezávažnej veci (materia levis) nezachová mieru predpísanú morálnym zákonom alebo keď neposlúchne morálny zákon vo vážnej veci (materia gravis), ale bez plného poznania a úplného súhlasu.

Všedný hriech oslabuje čnosť lásky. Prezrádza nezriadenú náklonnosť k stvoreným dobrám. Prekáža duši v pokroku pri praktizovaní čností a pri konaní mravného dobra a zasluhuje časné tresty. Vedomý a dobrovoľný všedný hriech, ak ho neoľutujeme, nás pozvoľna disponuje na spáchanie smrteľného hriechu. Napriek tomu, všedný hriech neruší zmluvu s Bohom. S pomocou Božej milosti ho možno napraviť. Nepozbavuje posväcujúcej milosti, priateľstva s Bohom ani lásky, a teda ani večnej blaženosti.

Svätý Augustín v exegéze prvého listu svätého Jána apoštola hovorí, že "kým človek žije v tele, nemôže nemať aspoň ľahké hriechy. Ale neber naľahko hriechy, ktoré voláme ľahké. Ak ich berieš naľahko, keď ich vážiš, maj strach, keď ich počítaš. Mnoho ľahkých vecí vytvára jednu veľkú vec. Mnoho kvapiek naplní rieku. Mnoho zŕn vytvára hromadu. Aká nádej teda ostáva? Predovšetkým vyznanie....".

Hriech spôsobuje návyk na hriech; opakovanie tých istých zlých činov plodí neresť. Z toho pochádzajú zvrátené náklonnosti, ktoré zatemňujú svedomie a skresľujú hodnotenie dobra a zla. Takto má hriech tendenciu rozmnožovať sa a silnieť, ale nemôže až do základov zničiť mravný cit.

Neresti možno zoradiť podľa čností, s ktorými sú v protiklade alebo ich možno dať do súvisu s hlavnými hriechami, ktoré určila kresťanská skúsenosť.

Hriech je osobný čin, ale nesie zodpovednosť aj za hriechy spáchané inými, keď pri nich spolupracujeme, a to: keď na nich máme priamu a dobrovoľnú účasť, keď ich nariaďujeme, radíme, chválime alebo schvaľujeme, keď ich neoznámime alebo im nezabránime vtedy, keď sme povinní to urobiť, keď chránime tých, čo páchajú zlo. Tak hriech robí z ľudí spoluvinníkov a spôsobuje, že medzi nimi vládne žiadostivosť, násilie a nespravodlivosť. Hriechy dávajú vznik takým sociálnym situáciám a zriadeniam, ktoré sa protivia Božej dobrote. "Štruktúry hriechu" sú prejavom a následkom osobných hriechov. Navádzajú svoje obete, aby aj ony páchali zlo. V analogickom zmysle vytvárajú "sociálny hriech".

Neresti je možné zoradiť podľa čností, s ktorými sú v protiklade alebo je možné dať ich do súvisu s hlavnými hriechmi, ktoré určila kresťanská skúsenosť, ktorá v tomto smere nasledovala svätého Jána Kasiána a svätého Gregora Veľkého. Volajú sa hlavné preto, lebo plodia iné hriechy a iné neresti. Hlavné hriechy sú: pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo, lenivosť alebo duchovná znechutenosť.