Smilstvo

     Slovo smilstvo má svoj koreň v hebrejskom koreni "znh" a označuje mimomanželský pohlavný styk s "postrannou ženou", t.j. prostitútkou, často však označuje aj inú pohlavnú nezriadenosť (Ex 22,18-20; Lv 20,13.15). Prvú zmienku o smilstve nachádzame v Knihe Genesis 38,24, kde sa píše "....Asi po troch mesiacoch oznámili Júdovi: Tvoja nevesta sa pozabudla- a keby len to- ale následkom svojho smilstva aj otehotnela! Tu Júda povedal: Vyveďte ju, nech sa upáli!" Kniha Prísloví v 7,5-27 varuje pred smilstvom ako pred niečím nemúdrym a veľmi škodlivým doslova zhubným. Kňazova dcéra, podľa Zákona mala byť za prostitúciu, smilstvo, upálená (Lv 21,9). Starý zákon zakazoval prostitúciu (Lv 19,29) hlavne preto, že u okolitých národov bola prostitúcia spojená s pohanskými kultami. V Egypte a v Babylone manželský zväzok božstva reprezentovaného kráľom, tvoril časť obradov, ktoré mali zvýšiť plodnosť zeme. K tomu bolo potrebné kňažiek-vestáliek pri chrámoch. Obzvlášť to bolo rozsiahle v Sýrii, kde tak, ako v Egypte a v Babylone bola plodivá sila zbožňovaná, pohlavné obcovanie predstavovalo významnú zložku kultických úkonov. Kananejské svätyne boli vlastne veľké nevestince, posvätené náboženstvom. Napriek všetkým zákazom (Lv 21,7-9) táto modlárska prax prenikla hlavne v dobe, kedy v Izraeli vládli králi aj medzi Izraelcov (Am 2,7; Oz 4,13). Deuteronomium v /23,17n/ hovorí o kultických prostitútkach a prostitútoch, ktorým sa tiež hovorilo "pes". Toto sa neskoršie používalo pre označenie modlástva (Lv 20,5; Nu 15,15,39; Dt 31,16; Sdc 2,17; 8,27.33; Ž 106,38n; Iz 57,5; Jer 3,1; 13,27;Ez 16,20; 23,7; Oz 4,12.15; 5,3; 9,1. Atď.) Zdá sa, že až babylonský exil očistil Izraela od tohoto zla. Ale aj potom výraz smilniť znamenal nevernosť Bohu a odpadnutie od neho (Zjv 17).
     Grécke slovo "porneia" môže v Novom zákone znamenať to isté čo cudzoložstvo (Mt 5,32; 9,19) alebo krvismilstvo ako v 1 K 5,1 a snáď aj Sk 15,20n. Apoštol Júda vo svojom liste v kap.7 myslí na prostitúciu, ktorej odstrašujúcim príkladom bola Sodoma a Gomora. Prvá kniha Kráľov v 6,9 hovorí, že smilníci a cudzoložníci, ktorých stavia na rovnakú úroveň s modlármi, nedosiahnu kráľovstvo Božie. Ježiš hovorí, cudzoložstvo a smilníctvo vychádzajú zo skazeného srdca človeka (Mk 7,21n) a smyselný pohľad na ženu prehlasuje za vykonané cudzoložstvo (Mt 5,27n).
     Tak ako sme videli smilstvo i napriek pohanského kultu, zostalo vždy veľkým zlom a bolo veľmi prísne trestané. Katechizmus Katolíckej cirkvi zahrňuje smilstvo do skupiny,ktorú nazýva "previnenia proti čistote". Patria sem: chlipnosť (luxuria), onánia (masturbácia), smilstvo (fornicatio), pornografia, prostitúcia a znásilnenie (stuprum). O týchto priestupkoch sme veľmi podrobne hovorili v príručke Zákony zo Sinaja a z Vatikánu.
     Podľa sv.Tomáša Akvinského smilstvo je väčší hriech, než hriech, ktorý je proti vonkajším dobrám, je menší však než hriechy, ktoré sú priamo proti Bohu, aj než hriech, ktorý je proti životu človeka. Nikto nie je viazaný zachovávať vieru tomu, kto ruší vieru, teda tomu, ktorý je vierolomný, preto bolo podľa Mojžišovho zákona dovolené mužovi prepustiť manželku, ktorá sa dopustila smilstva. Lenže, cudzoložstvo nerobí manželstvo nepravým, preto nie je dovolené jednému za života druhého vstúpiť do nového manželstva, aj keď sa druhý dopustil cudzoložstva.
     Kresťanská etika, podobne ako Katechizmus Katolíckej cirkvi zahŕňa pod pojem smilstvo akékoľvek zneužívanie sexuality. Vychádza zo známej histórie stvorenia človeka ako muža a ženu. V tomto akte nešlo vôbec o numerické prekonanie samoty, ale o účelovosť. Išlo o doplňujúce spojenie dvoch bytostí Toto spojenie neprinieslo len psychologické plody (prekonanie samoty), ale aj ontologické (vznik nového života). Z toho plynú pre človeka dve úlohy- dať a prijať spoločenstvo, ako aj prijať jeho dôsledky (úlohu spolutvorcu nového života). Šieste prikázanie stráži plnenie týchto úloh.
     Tu nejde o ochranu majetkoprávnych vzťahov, v ktorých by bola žena chápaná ako majetok muža a cudzoložstvom by bolo jeho právo porušené. V šiestom prikázaní je potrebné vidieť predovšetkým teocentrický akcent. Smilstvo je častý preklad hebrejského "byť neviestkou, mať pohlavný styk s predajnou ženou, chrámovou zamestnankyňou", pretože ako sme to aj povedali, kananské svätyne boli vlastne nevestince. Deuteronomium 23,7 žiada, aby žiadna izraelská dcéra sa nezasvätila smilstvu, ale taktiež ani žiadny z izraelských synov. "Neprinesieš prostitúcku mzdu, ani psovskú odmenu (psom sa rozumie mužský prostitút) do domu Pánovho". Tak ako sme to už aj uviedli veľa miest Sv. písma svedčí o teocentricite sexu, so zretelom na vernosť Pánovi. Vo Sv. písme akákoľvek nevera Bohu sa označuje ako smilstvo, cudzoložstvo (1 Kor 3,16; Mk 7,21; 1 Kor 6,9). Sväté písmo jasne hovorí, že veci medzi mužom a ženou majú pôvod u Stvoriteľa a sú teda dobré. Ich zneužitie vedie k zrade na práve Pánovom a teda je potrebné ich užívať v súlade s vierou v Pána a s poriadkom stvorenia. To, že nie sú špatné, to ešte nehovorí, že sú pre každého vhodné. Môžu byť vytlačené inými hodnotami; platí ovšem, že nie každému je dané, napríklad oženiť sa.
     Ak sa pozeráme z hľadiska filozofie sexuality včítane empirických údajov, duševné rozdiely pohlavia idú do hĺbky ľudskej osobnosti a nie sú len plodom kultúry. Človek nechce byť prijatý druhým ako predmet. Človek nevyhnutne nepodlieha vnútornému tlaku, nie je proti nemu bezmocný, a to spravidla ani v sexuálnej oblasti. Dôraz je položený na jeho pohnútky. Presun energie neochudobnňuje, ale naopak obohacuje i keď sa proti nerešpektovaniu sexuálnej potreby uvádzajú lekárske dôvody, ale medicína nepopiera, že zdržanlivosť neškodí, ale naopak napomáha duchovnému rozvoju.
     Poznávať človeka druhého pohlavia za cieľom prípadného manželstva znemaná poznávať ho taktiež a predovšetkým v mimosexuálnej oblasti. Nie, že ak nie je sex nemáme si čo povedať. Takáto prax môže viesť len k neuváženému uzavretiu manželstva, a to z dôvodov, že keď sme už tak ďaleko nebolo by slušné sa rozísť a keď tak neskoršie. Takto kresťan nemôže rozmýšľať, lebo by poprel Krista.
     Stud (prírodzená hanba) je úkaz nezávislý, ktorý núti človeka ku skrytosti sexuálnych pohnútok, a to aj dovolených. Plynie z presvedčenia, osobné stretnutie dvoch bytostí by bolo rušené prítomnosťou tretích osôb. K jednote ľudskej osoby odpovedá zapájanie do vzťahu dvoch pohlaví nielen telesnú stránku ale aj duševnú. To viedlo k vytvoreniu príslušných pojmov: sex sa týka telesnej oblasti, eros telesne-duševnej oblasti s dôrazom na duševnú stránku, fila sa týka priateľstva. Špeciálne agapé sa týka duchovnej lásky menovite božsky preniknutej, omilostenej. Hranice medzi nimi sú nevýrazné.
     Totálnosť vzťahu dvoch ľudí rôzneho pohlavia v telesnej oblasti, kde ide o intenzitu odovzdania sa, ktoré nemá v iných medziľudských vzťahoch obdobu, ale ide aj o efektivitu, t.j. možnosť nového života, vedie nielen k požiadavkám zapojenia sa ostatných zložiek človeka tu a teraz, ale aj k požiadavke trvalosti, ktorá má časový rozmer, ako aj výlučnosti, kde ide o priestorový rozmer. Nároky teda presahujú do sociálnej oblasti, ktorá samozrejme nemá byť vyňatá zo stretnutia oboch pohlaví. Trvalosť a výlučnosť, registrovaná spoločnosťou, vyžaduje inštitucionalizáciu. Je výrazom nezrelosti osoby, ak odmieta oceniť právnu stránku vydareného, trvalého a výlučného vzťahu, ktorým je manželstvo.
     Z hľadiska teologického je potrebné tento problém rozumieť z pohľadu otázky: "Ako to vlastne bolo od počiatku (Mt 19,8)? V akom zmysle je muž a žena Božím obrazom?" Za pomoci analýzy zjavených informácii, podložených skúsenosťou odpoveď sa nachádza v dvoch kľúčových pojmoch, a to "osoba a dar".
     Pred pádom človek poznávaním tvorov zisťuje svoju odlišnosť, uvedomuje si seba. Zákazom určitej činnosti poznáva svoje možnosti voľby, svoju slobodu a určenie svojho jednania zvnútra. Tieto dva fakty, t.j. sebauvedomenie a sebaurčenie sú dva konštitutívne prvky osoby. To, že sa nenašla jemu rovná pomoc, poznáva nutnú potrebu kontaktu so sebe rovnou bytosťou.
     Božie dielo pre človeka vrcholí ženou, jej príchodom si človek uvedomuje, že je obdarenou bytosťou. Darom je žena, v nej nielen ako dar vrcholí celé tvorstvo, ale aj tvorba človeku najbližšia, vlastné telo. Podľa Sv. Otca Jána Pavla II. telo je ako dar, je svedkom Božej lásky, ktorá je prameňom každého daru. Teda tak sa na svete objavil sex, podľa /Gn 2,24/ ide o obojstranný dar, ktorý nespočíva v užívaní sexu, ale v úplnom odovzdaní sa a prijatí daru jedného druhým. Nahota (Gn 2,25) je vhodným vyjadrením ničím neobmedzeného odovzdania sa a pretože toto odovzdanie nezodpovedá zámeru Stvoriteľa, nemá tu miesto stud.
     Kľúčovými pojmami sú tu osoba a dar. Tieto dva pojmy úzko spolu súvisia. Osobu je možné chápať ako bytostný dar, ktorý človek dostáva od Boha a ktorý človek dáva druhému človekovi. Tento dar má byť zároveň prijímaný. Ak spojíme začiatok s koncom dostávame, že dar tela, ktorý umožňuje človekovi byť darom a zároveň byť obdarovaný v rámci osobného darovania sa zobrazuje, či spodobňuje spoločenstvo božských osôb, ktoré sa dopĺňajú v Najsvätejšej Trojici. Tým je telo a sex hodnotené výslovne pozitívne.
     Ak by sme nevideli svoje telo ako dar od Boha, nemôžeme vidieť hlbokú orientáciu na mravnosť, ktorá je do človeka vpísaná. Objavenie nahoty (Gn 3,7) predstavuje zmenu pohľadu na seba, na druhého a na Boha. Prvé predstavuje stratu mravnej jednoty tela a duše; druhé stratu jednoty muža a ženy a tretie stratu jednoty tvora a Tvorcu.
     Ak dochádza k strate jednoty vo všetkých prípadoch, dochádza k strate pôvodnej komunikácie s druhou osobou, skrze telo ako nástroj dávania sa (Gn 3,7-otvorenie očí). A tu sa stal sex prekážkou komunikácie, a to pre žiadostivosť- nehľadá sa osoba, ale telo a tým je ohrozený dar vo svojej podstate, lebo je vynucovaný a tak prestáva byť darom. Takýto "dar" neprináša uspokojenie, stráca schopnosť dávať. Človek uteká pred človekom, pretože to prežíva ako objekt žiadostivosti druhého, ide o vynucovanie a nie o darovanie, teda byť darom. Pochopiteľne, to neprináša uspokojenie, ale naopak strácanie schopnosti dávať sa. Osoba sa dostáva s telom do tmavej väzby, hanbí sa a tak sa chráni pred nebezpečím zneužitia tela ako prostriedku. Toto pochopiteľne vedie k pomýlenému názoru na rast slobody, darovania sa a vedenia slobodnej komunikácie. Špeciálnou formou komunikácie je kontakt reči tela. Toto predstavuje veľké obohatenie človeka človekom na rôznych rovinách ľudskosti, ale aj plodný aj mimo rámec komunikujúcej dvojice, pretože ide o zakladanie nového života. Úplná jednota božských osôb si žiada niečo podobného u človeka, t.j. ide o neobmedzené, výlučné a trvalé darovávanie a naviac sociálne postihnuteľné príslušnou formou- manželstvom.
     Vzhľadom na to, že prírodzená náklonnosť k sexualnej aktivite neodpovedá vždy vydarenej ľudskosti a humánnej sexualite, ale vedie k strate "ľudskej tváre" je žiadúce, ba nutné, aby bola regulovaná istými pravidlami, ktoré slúžia integrovaniu sexuality do osoby. K ľudsky vydarenej sexualite nepatria formy, ktoré neumožňujú slobodné darovanie seba- znásilnenie, darovanie sa druhej osobe- masturbácia dar života- homosexualita. Záverom je potrebné zdôrazniť, že eticky významný nie je iba čin, ale aj dobrovoľné myšlienky a žiadosti, ktoré naň pripravujú.