Archív Nedeľných čítaní a homílií

4. adventná nedeľa- rok A


     S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého. Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“ To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel,“ čo v preklade znamená: Boh s nami. Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku.


Mt 1, 18- 24

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Každý z nás v živote potrebuje niekoho na koho sa dá spoľahnúť a dá sa oň oprieť. Napríklad malé dieťa potrebuje rodičov. Bez nich by zahynulo. Študent potrebuje učiteľa, manželia potrebujú navzájom jeden druhého, učeň potrebuje majstra. Iste teraz každému z nás prebehol mysľou človek, ktorý je nám oporou, ktorému sa môžeme vždy zdôveriť, ktorý nás nikdy nesklame. V duchu zaň často ďakujeme Bohu, že nám ho dal.
     Evanjelium nám približuje udalosti po Zvestovaní. Jozef, keďže bol čestný človek, chcel Máriu potajomky prepustiť. Myslel si, že dieťa, ktoré nosí pod srdcom, patrí inému mužovi a teda chcel jej dať voľnosť, aby si mohla zobrať otca dieťaťa. Mária zasa dobre vie, akým spôsobom počala dieťa, ale aj vie, že nik z ľudí by jej to neuveril, a teda ani Jozef. Preto zasahuje Boh, ktorý ústami anjela hovorí: To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel“ čo v preklade znamená: Boh s nami.“ Jozef a Mária sa teda opreli o Boha. Urobili tak, ako chcel Boh, lebo dobre vedeli, že jeho vôľa je svätá.
     Aj nám sa slová, že Boh je s nami, majú hlboko vryť do srdca. Naozaj, Boh je s nami. Stále je s nami. Je najistejšou oporou v našom živote. Nikdy nás nesklame. To je hlavný dôvod, prečo nás pozval k jestvovaniu. Chcel dať človekovi účasť na svojom božskom živote. Človek si to ale nevážil a svojou neposlušnosťou narušil Boží plán a predstavte si, Boh ho aj napriek tomu neopustil. Už v raji mu dokázal, že je s nami – prísľubom Vykupiteľa. A potom v histórii vyvoleného národa jasne vidno, ako ho Boh vedie. Bolo to tak intenzívne, že ľud to cítil. A hoci pre svoju neposlušnosť museli často znášať trest a útlak, či už v podobe babylonského alebo asýrskeho zajatia, Boh im vždy dal pocítiť, že je s nimi, že ich neopustil. Významnú úlohu tu zohrali proroci, ktorí v mene Božom vždy hlásali, aby sa národ nebál, že Boh naň nezabudol. A keď prišla plnosť časov, On sám prišiel medzi ľudí, aby ho mohli vidieť. Stáva sa človekom, berie na seba ľudské telo a žije medzi nami. Opäť je jasne vidno, že Boh neopúšťa svoj ľud. Krásne to vystihol svätý Pavol v aeropágu v Aténach, keď tam našiel oltár s nápisom „Neznámemu bohu“: „Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem. Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukou, ani sa mu neslúži ľudskými rukami, akoby niečo potreboval, veď on dáva všetkým život, dych a všetko a z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme.“ Aj z týchto Pavlových slov vidno, že Boh je s nami, že mu na nás záleží, že on je Emanuel. Preto by sme mali zmeniť zmýšľanie a ďakovať nielen za to, že je pri nás človek, na ktorého sa dá spoľahnúť, ale najmä za to, že je pri nás Boh, že on chce zostať hlavnou oporou nášho života, lebo on najlepšie vie, čo potrebujeme. Život bez Boha by bol tragédiou.
     Lenže buďme úprimní. Nakoľko si uvedomujeme, že Boh je s nami? Nakoľko žijeme v jeho blízkosti? Koľko času mu venujeme? On nám chystá večný život, ale my na to zabúdame. Žijeme, akoby ho ani nebolo. Žijeme bez Boha. A hoci cítime, že čosi nie je v poriadku, že nám chýba opora, uspokojujeme sa tvrdením, že sme zaneprázdnení, mladí, vyťažení, a teda na Boha akosi čas nezostáva. To je veľká chyba! Jozef a Mária nás dnes vyzývajú, aby sme sa opreli o Boha, aby sme s ním prežívali život. Ako konkrétne? Predstavte si, že veľa nežiada. Vôbec nechce, aby sme celý deň prekľačali so zopätými rukami. Chce iba, aby sme každý deň prežívali s ním. Čo by sa stalo, keby sme každý deň vstali o päť minút skôr a tento čas venovali rozhovoru s ním? Večer zasa o päť minút skôr vypnúť televízor a tento čas mu venovať. Je to vari tak veľa? Koľko času denne venujeme hlúpostiam, zbytočným rečiam, bezduchému pozeraniu televízie, či počúvaniu rádia? Nemohli by sme aspoň desať minút z tohto času venovať Bohu? Verte, že sa nám to oplatí. Bude to totiž jasný dôkaz, že počítame s Bohom, že chceme s ním žiť, že sa chceme o neho oprieť. Toto sa nám potom stane zdrojom radosti zo života.
     Pozrime sa spoločne na posledné chvíle pozemského života pápeža Jána XXIII. Jeho osobný lekár profesor Antonio Gasparini mu oznámil, že diagnostikoval operáciou neodstrániteľný tumor. Pápež reagoval slovami: „Nech sa stane Božia vôľa. Nebuďte smutný, moje kufre sú pripravené. Som pripravený na odchod.“ Na svätodušný pondelok stratil poslednýkrát vedomie. Večer sa na Svätopeterskom námestí slúžila svätá omša. Slávil ju kardinál Traglia. Keď na konci svätej omše povedal: „Iďte v mene Božom…“, pápež zomrel.
     Hľa, obraz človeka, ktorý sa celý život opieral o Boha. On mal vždy kufre pripravené. Sú pripravené aj moje kufre? Ak sa budeme opierať o Boha, ak v neho budeme skladať všetku nádej a istotu, náš život prežijeme spokojne a šťastne, ale najmä, vždy budeme pripravení na odchod.