Archív Nedeľných čítaní a homílií

Sviatok Zjavenia Pána- rok A


     Keď sa za čias kráľa Herodesa v judejskom Betleheme narodil Ježiš, prišli do Jeruzalema mudrci od východu a pýtali sa: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“ Keď to počul kráľ Herodes, rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním. Zvolal všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vyzvedal sa od nich, kde sa má narodiť Mesiáš. Oni mu povedali: „V judejskom Betleheme, lebo tak píše prorok: ,A ty, Betlehem, v judejskej krajine, nijako nie si najmenší medzi poprednými mestami Judey, lebo z teba vyjde vojvoda, ktorý bude spravovať môj ľud, Izrael.“ Tu si dal Herodes potajomky zavolať mudrcov a podrobne sa ich povypytoval, kedy sa im zjavila hviezda. Potom ich poslal do Betlehema a povedal: „Choďte a dôkladne sa vypytujte na dieťa. Keď ho nájdete, oznámte mi, aby som sa mu aj ja šiel pokloniť.“ Oni kráľa vypočuli a odišli. A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. Ako zbadali hviezdu, nesmierne sa zaradovali. Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu. Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. A keď vo sne dostali pokyn, aby sa nevracali k Herodesovi, inou cestou sa vrátili do svojej krajiny.


Mt 2, 1- 12

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Opäť stojíme na prahu nového roka. Ľudstvo i v skončenom roku dosiahlo veľa úžasných vecí, urobilo veľký pokrok, ktorý mu pomáha a posúva ho dopredu. Súčasne ale musíme konštatovať, že do ďalšieho roka nás budú sprevádzať aj mnohé chyby. Jednou takou spoločnou chybou je nedostatok úcty. Chýba nám úcta k Bohu, k ľuďom, k prírode, k posvätným miestam aj k sebe samému. Skúsenosti nás všetkých len potvrdzujú, že je tomu tak.
     V akom protiklade s tým je dnešné Evanjelium! Traja mudrci s úctou kráčajú navštíviť novonarodeného kráľa - s úctou pred ním padajú na kolená – s úctou mu dávajú dary, ktoré sú hodné kráľa… Dnešný sviatok nám dáva vzor, ktorý nás povzbudzuje k úctivosti. Aj v súčasnosti sú platné slová veľkého filozofa Platóna, ktorý povedal: Miera hodnoty človeka sa dá najviac ohodnotiť tým, nakoľko je schopný preukázať úctu a vďačnosť inej osobe.
     Čo je vôbec úcta? Je to ten pradávny pocit ľudského ducha, skrze ktorý sa otvára hĺbka a plnosť celého bytia. Začína poznaním niečoho obdivuhodného a úžasného. Začína otváraním sa duchovného oka pred vzácnym bohatstvom všetkého veľkého a krásneho v bytí aj vo všetkom, čo je hodné úcty. Úcta kráča k prapríčine a k prameňu všeexistujúceho Boha. Vyvíja sa v nás dvojakým pohybom:
     1. Náchylná je rýchlo sa utiahnuť s pocitom istej pokory, akým bol naplnený Peter, keď pri pohľade na Krista vykríkol: „Pane, odíď odo mňa, lebo som hriešny človek!“
     2. Úctivosť sa cíti byť neodolateľne priťahovaná nádherou a krásou, ktorú obdivuje. Snaží sa priblížiť k predmetu svojho obdivu a pritom súčasne udržať určitý odstup na spôsob pokory.
     Úctivosť začína predovšetkým s úctou k Bohu. Prečo? My totiž veríme, že sme od Boha vyšli a k nemu smerujeme. Práve preto je nevyhnutné, aby sme v poradí svojich životných hodnôt mali na prvom mieste Boha a až potom všetko ostatné, veď na Bohu sme závislí. Naša úcta k nemu má byť taká, aká bola u Petra: Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny! Ale zároveň nás má túžba po Bohu k nemu priťahovať a v pokore máme prijať, že tento nekonečný Boh je naším Otcom. Z toho plynie, prečo je potrebné modliť sa, pristupovať k sviatostiam, žiť duchovným životom, vzdelávať sa vo viere, žiť podľa Desatora. To všetko je prejavom našej úcty k Bohu. Kto má úctu k Bohu, ten iste má úctu aj k blížnym, k ich práci, k ich činom, k ich starostiam a bolestiam. Takýto človek má úctu aj k činom minulých generácií, k dielam veľkých umelcov, úctu k starým mestám, úctu ku kráse krajiny, úctu k malebným horám, úctu ku každej živej bunke, úctu k prírode a k jej zákonom, lebo vie a je si istý, že pochádzajú od Boha.
     V dnešnej dobe je však veľa ľudí, ktorí nepoznajú žiadnu úctu, akoby jej ani neboli schopní. Sem-tam im čosi imponuje, napr. peniaze, kariéra, moc či sláva, všetko chcú len pre seba, preto tu sa nedá hovoriť o nejakej úcte. Veď úctivý človek chce, aby predmet jeho úcty nevlastnil len on sám, ale aj iní. Úctivý človek je nezištný. Dokáže si pokorne kľaknúť pred predmetom svojho obdivu. Naopak – človek, ktorý nepozná úctu, bezcitne pošliape všetko, čo mu príde do cesty, a to je problém aj dnešnej doby, doby, ktorej chýba úcta. Ten, kto nedokáže pokľaknúť pred najvyšším majestátom – Bohom a nemá úctu ani k sebe samému, ako potom môže mať úctu k Božím tvorom a všetkému, čo je úcty hodné? Úctivý človek dokáže zložiť ruky a modliť sa, neúctivý zas zničiť všetko, čo nezodpovedá jeho svetským a módnym chúťkam.
     Zamyslime sa nad sebou: ako je to s mojou úctivosťou? Ctím si Boha nadovšetko? Vyplýva z tejto mojej úcty aj úcta k blížnemu a všetkému, čo je úctyhodné?
     V tábore na Sibíri bolo stravovanie až také zlé, že zúfalí väzni sa vzbúrili proti veliteľovi. V tom tábore internovali aj veľkého ruského spisovateľa Dostojevského, ktorý cítil morálnu povinnosť zúčastniť sa na vzbure. Trestanci mu to ale nedovolili a povedali mu, že jeho miesto nie je tam. Dobre totiž vedeli, že ich protest bude prísne potrestaný a od toho ho chceli ušetriť.
     Je to smutný príbeh, ale úžasne krásny prejav úcty, ktorou chránili väzni svojho spoluväzňa, pretože si ho ctili. Traja mudrci si ctili dieťa – Ježiša. Platón si ctí človeka, ktorý si dokáže uctiť iného človeka. My všetci si uctime v prvom rade Boha a cez neho celé jeho stvorenie.