V našom živote sú chvíle na ktoré sa človek zvlášť teší, pripravuje sa, a potom dokáže na ne dlho spomínať. Takéto chvíle prežívame po tieto dni, keď oslavujeme Vianoce – narodenie Ježiša Krista. Každý ich očakáva s radosťou a potom rád spomína na stretnutie pri štedrovečernom stole, či na darčeky, ktoré si našiel pod stromčekom, alebo na návštevy blízkych ľudí, ktoré počas Vianoc sú omnoho intenzívnejšie ako inokedy.

Možno ste sa zamýšľali nad tým, prečo práve Vianoce dokážu naplniť človeka zvláštnou radosťou, akú nezažíva pri iných príležitostiach. Je to preto, lebo Boh cez Vianoce urobil najšťastnejší a najštedrejší skutok – poslal na svet Syna, aby nás priviedol naspäť k sebe. O to intenzívnejšie nám v tieto dni zaznievajú slová: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“ V dnešný deň si máme hlbšie uvedomiť, akým spôsobom sa to uskutočnilo, akou cestou sa Boh rozhodol uskutočniť dielo spásy. Bolo to cestou rodiny. Dnešné evanjelium nám ju predstavuje.

Dnešný sviatok nám teda chce povedať, že Boh prostredníctvom rodiny chce spasiť človeka. Smelo môžeme tvrdiť, že Boh od začiatku vedie ľudí k sebe rodinnou cestou. Keď stvoril človeka ako muža a ženu, keď ich určil pre plodný manželský život a požehnal ich, už vtedy v raji vyhlásil túto rodinnú cestu spásy a potom v neskorších časoch to potvrdzuje. Abrahámovi dáva prisľúbenie: „Zahrniem ťa požehnaním a prenáramne rozmnožím tvoje potomstvo. Bude ho ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom brehu. Tvoje potomstvo sa zmocní brán svojich nepriateľov a v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme preto, že si poslúchol môj hlas.“ Teda Božie prisľúbenie spásy a požehnanie príde rodinnou cestou. Práve vo svetle tohto prisľúbenia sa v Izraeli rozvíjala hlboká rodinná nábožnosť a mravná čistota. V nábožných rodinách sa uchovávala viera v Božie prisľúbenia. Až napokon jedného dňa, keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna. Boží Syn prišiel na svet nie ako cudzia a vznešená bytosť, ale ako dieťa v rodine. Boh poslal anjela nie k židovskej veľrade, ale „k Panne zasnúbenej mužovi menom Jozefovi a meno Panny bolo Mária.“ Keď Mária vysloví svoje „áno“, počne Syna Najvyššieho a Jozef počúvne Boží hlas a vezme si Máriu za manželku, vtedy prichádza na svet spása v lone Svätej Rodiny. Lenže to bola rodina naozaj svätá, lebo všetko v nej bolo sväté prítomnosťou Najvyššieho. Práve touto rodinou Boh započal dielo vykúpenia ľudí.

Boh v tomto diele pokračuje aj naďalej – prostredníctvom rodiny. Aby to však mohol uskutočniť, musí byť splnená jedna podmienka: Naše rodiny musia byť tiež také, ako bola nazaretská, to znamená – sväté. A ako nazaretská rodina bola svätá, lebo v jej strede bol Ježiš, tak isto aj naše rodiny budú sväté, keď v ich strede bude Ježiš, ktorý svojou prítomnosťou ich bude posväcovať. Práve takého rodiny boli vždy opravdivými nástrojmi, ktoré použil Boh na to, aby splnil svoje prisľúbenie, aby na nich vykonal dielo spásy. V takýchto rodinách sa odovzdával z pokolenia na pokolenie nielen prirodzený život, ale aj život viery, nábožnosti a obetavej lásky. V dejinách boli obdobia, keď Cirkev nemala spoločenské prostriedky ako sú školy, charity, či dajaké organizácie, ale mala dobré rodiny, ktoré udržiavali a odovzdávali kresťanský život. Presne tak je tomu aj dnes. Dobrý rodinný život je význačnou cestou, ktorou k nám prichádza Kristus. Lebo zárukou pre budúcnosť Cirkvi nie je ani tlač, ani spolky, ani organizácie, ale kresťanské rodiny, ktoré žijú duchom evanjelia. Rodiny, v ktorých ústrednou postavou je Kristus.

Možno si teraz mnohí vzdychnú a opýtajú sa: „Ale ako dnes dostať do rodín Krista, keď ľudia sa majú dobre a potrebujú ku šťastiu iba peniaze, či kariéru, či spoločenské postavenie?“ Možno mnohí z vás, starších, máte teraz pred očami vlastné deti, ktoré prestali chodiť do kostola, pristupovať k sviatostiam, ba nedali ani pokrstiť deti, a keď aj, vôbec ich vo viere nevychovávajú. Odpoveď je jednoduchá. Dáva nám ju sám Ježiš: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ Teda to je jeho rada: Obnovme v našich rodinách ducha modlitby! Dovoľme Bohu, aby býval medzi nami! Ponúknime Mu to miesto, ktoré Mu právom patrí! Len vtedy sa totiž naše rodiny stanú prostriedkami, ktoré Boh použije, aby dokonal dielo spásy. Ako je tomu v našej rodine? Býva v nej Boh? Je v rebríčku našich životných hodnôt na prvom mieste? Nevie, alebo vie si naša rodina predstaviť život bez Boha?

Istá vydatá žena, ktorá si nechcela zariadiť riadnu domácnosť, vravela: „Načo mi je domácnosť? Narodila som sa v pôrodnici, vychovali ma v internáte, muža som spoznala na zábave, bývame v robotníckom hoteli a jedávame v reštaurácii. Často športujeme a ešte častejšie chodievame do kaviarne, kina a divadla. Keby som ochorela, pôjdem do nemocnice a po smrti ma pochová pohrebný ústav.“

Aj keď v tomto prípade ide o extrémny názor na život, treba sa nad ním zamyslieť. Vidíte, do života tejto rodiny sú zapojené všetky možné inštitúcie, ktoré sprevádzajú človeka od narodenia až po hrob, ale ten najdôležitejší – Boh, tam miesto nemá. Kto takto chápe rodinný život, tam samozrejme nikdy nebude usporiadaná domácnosť, láska, pochopenie a pokoj. Nedopusťte, milí manželia a rodičia, aby sa takou stala vaša rodina, vaša domácnosť. Pozvite do nej Boha a vaša rodina sa stane prostriedkom, ktorý On použije na dielo spásy.