Archív Nedeľných čítaní a homílií

2. nedeľa v období "cez rok"- rok A


     Keď Ján videl, ako k nemu prichádza Ježiš, zvolal: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta. Toto je ten, o ktorom som hovoril: Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou, lebo bol prv, ako ja. Ani ja som ho nepoznal, ale preto som prišiel a krstím vodou, aby sa on stal známym Izraelu.“ Ján vydal svedectvo: „Videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom. Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi, povedal: „Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým.“ A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn.“


Jn 1, 29- 34

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Koľkokrát sa nám stane, že doslova zlyháme v konaní dobra? Človek za určitých okolností koná veľmi skratovo. Ako si ináč vysvetliť, že veľkí kamaráti sa jedného dňa pohádajú a vytiahnu na seba nože? Alebo rodičia, ktorí čakajú tretie dieťa, sa rozhodnú pre interrupciu? Alebo dospelé deti odložia svoju starú matku do ústavu a pritom zabudnú, čo pre nich urobila? Koľkokrát zlyháme v konaní dobra? Potom, keď človek vytriezvie a zistí, čo urobil, často zúfalý si kladie otázku: „Je tu vôbec možné odpustenie? Je tu niekto, kto ma oslobodí od tejto hroznej ťarchy na duši?“
     Odpoveď nám dáva evanjelium dnešnej nedele. Evanjelista Ján hovorí o Jánovi Krstiteľovi, ktorý zasa predstavuje Mesiáša. Ján Krstiteľ jasne prehlasuje, kto nás oslobodí od ťarchy na duši – Mesiáš, Ježiš Kristus: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta.“ (Jn 1, 29)
     Týmito slovami Ján vydal svedectvo o Ježišovi a židovský národ, ktorému bolo adresované, mu veľmi dobre rozumel. Židia dobre poznali význam slova „baránok“. Každoročne si pripomínali veľkú a významnú noc, keď krvou baránka boli zachránení pred záhubou a keď ich egyptský panovník prepustil z otroctva. Pripomínali si to tak, že slávnostne obetovali Bohu veľkonočného baránka. V chráme ho poviazali, položili na oltár, kňaz k nemu pristúpil a položil na neho ruky a modlil sa asi týmito slovami: „Pane Bože, my sme sa všetci proti tebe previnili, dopustili sme sa nerestí a hriechov a zaslúžime si, aby si nás potrestal alebo aj zahubil. Ale, prosíme ťa, dovoľ, aby sme všetky naše previnenia a hriechy zložili na tohto baránka a nech on je namiesto nás potrestaný a zabitý.“ Potom kňaz skutočne zabil baránka a krvou, čo z neho vytiekla, pokropil ľudí. Všetci vedeli, že baránok bol zabitý namiesto nich a oni sa tým zachránili. Preto všetci dobre porozumeli svedectvu Jána Krstiteľa, že Ježiš je tým, ktorý ako obetný baránok vezme na seba hriechy ľudí a dá sa za nich potrestať. Jánovo svedectvo má však aj druhý význam, že Baránok sníma hriech sveta. V latinčine to znie „qui tollit peccata mundi.“ Slovo „tollit“ sa prekladá ako „nesie“. Chce vlastne vyjadriť, že Ježiš má solidaritu s človekom, ba s celým ľudstvom. Nesie naše viny, naše malé i veľké hriechy, naše zločiny, ktoré často volajú do neba o pomstu. Ježiš ich nesie a niesol za všetkých ľudí v minulosti, prítomnosti i v budúcnosti. Baránok Boží, ktorý nesie, ktorý sníma, ktorý sňal hriech – hriechy sveta. V tomto trpiacom a umierajúcom Bohu – Baránkovi, každý človek, ktorý sa ho dovoláva, uznávajúc svoju vinu, dosahuje odpustenie, ba viac, znovu získava lásku svojho Boha, znovu sa stáva z márnotratného syna, synom milovaným.
     Takýto je Ježiš Kristus. On vníma našu vinu a sníma ju. On vracia pokoj našej duši, nášmu svedomiu, nášmu srdcu. Jedine on nám môže pomôcť, on môže napraviť náš hriech. Krásne to vystihuje aj liturgia: „On je tvoje slovo, ktoré zachraňuje ľudí, on je ruka, ktorú podávaš hriešnikom, on je cesta, ktorou k nám prichádza tvoj pokoj!“
     Už teraz chápeme ako veľmi nám pomáha Ján Krstiteľ? Chce nám totiž povedať, že neexistuje hriech, ktorý by sa nedal odpustiť, neexistuje hriech od ktorého by nás Ježiš nedokázal oslobodiť. Tu ale treba čosi dodať. Sú to slová svätého Augustína: „Stvoril si nás bez nás, ale nás bez nás spasiť nemôžeš.“ Čo nám chce povedať tento veľký svätec, ktorý potreboval v živote toľko odpustenia? Aby sme sa otvorili pre Ježišovu vykupiteľskú službu. Ako sa to robí? Cez modlitbu, cez rozjímanie o Božom slove, cez prijímanie sviatostí – najmä cez sviatosť zmierenia a Eucharistie, ale aj cez dokonalú ľútosť a vôbec cez všetko dobro, ktoré urobíme jednému z najbližších. Tým všetkým sa dávame Ježišovi k dispozícii, aby nás očistil a posvätil.
     Preto nik z nás nech neupadá do zúfalstva. Lev Nikolajevič Tolstoj vo svojom románe dáva do úst „železnému“ kancelárovi Bismarckovi tieto slová: „Je mi ťažko pri srdci. Za celý dlhý život som nikoho neurobil šťastným, ani svojich priateľov, ani rodinu, ba ani seba samého. Mnoho zla som narobil. Bol som pôvodcom troch veľkých vojen, kvôli mne zahynulo vyše osemstotisíc ľudí, státisíce ich bolo zmrzačených na bojiskách a všetko toto je medzi mnou a Bohom.“ Tento muž si zúfal, a to je chyba.
     V úvode sme si položili otázku, či je možné odpustenie? Teraz smelo môžeme povedať, ba skríknuť: „ÁNO!“ K tejto možnosti chceme pridať i našu túžbu a ochotu po odpustení. Volajme preto so svätým Ambrózom: „Ježišu, pozri na nás, keď sme upadli, tvoj pohľad nás pozdvihne. Keď sa ty na nás pozrieš, zmizne každá škvrna, oči sa zalejú slzami a tie zmyjú naše viny.“