Archív Nedeľných čítaní a homílií

11. nedeľa v období „cez rok“ - rok A


     Keď Ježiš videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera. Vtedy povedal svojim učeníkom: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“ Zvolal svojich dvanástich učeníkov a dal im moc nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali a uzdravovali každý neduh a každú chorobu. A toto sú mená dvanástich apoštolov: prvý Šimon, zvaný Peter, a jeho brat Ondrej, Jakub Zebedejov a jeho brat Ján, Filip a Bartolomej, Tomáš a mýtnik Matúš, Jakub Alfejov a Tadeáš, Šimon Kananejský a Judáš Iškariotský, ktorý ho potom zradil. Týchto dvanástich Ježiš vyslal a prikázal im: „K pohanom nezabočujte a do samarijských miest nevchádzajte; choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela! Choďte a hlásajte: „Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.“ Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste; malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte. Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.


Mt 9,36- 10,8

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Keď v tieto dni prechádzame okolo obilných polí, vidíme, ako pomaly dozrievajú. Poľnohospodári budú mať plné ruky práce, aby úrodu pozbierali a tak zaistili dostatok chleba pre všetkých ľudí. Chlieb, o ktorom hovoríme, je pozemský chlieb, ktorý má zahnať náš telesný hlad.
     Ježiš ale nemyslel iba na tento chlieb. Jasne to povedal: Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst. Tým jasne naznačil, že život človeka nie je iba tých pár rokov pozemského života, ale, že bude žiť večne. Preto radí, aby sme popri starostiach o každodenný chlieb mali na zreteli aj večné hodnoty a šťastie, ku ktorému sme určení. Ježišovi veľmi na nás záleží, a preto je smutný, keď vidí zástupy ľudí, ktorí sú zmorení, ustráchaní, ktorí pôsobia ako ovce bez pastiera. O tomto probléme je dnešné evanjelium.
     Čo všetko Ježiš urobil, aby ľudia boli šťastní! Pre nich žil na zemi, kvôli nim sa namáhal a nemal ani kde hlavu skloniť. Kade chodil, dobre robil: slepým dával zrak, nemým reč, hluchým sluch, smutným útechu, malomocným očistenie, hriešnikom odpustenie... Pre svoju pravdu sa nechal pribiť aj na drevo kríža a tak dal svoj život za všetkých. Takúto starosť o ľudí má aj dnes a bude mať vždy. Záleží mu na ľudských dušiach ako na najvzácnejšom poklade. Preto posiela na tento svet biskupov a kňazov, aby zabezpečil ľuďom večné dobro.
     Dnešná doba má na ľudí vysoké požiadavky. Potrebuje kvalitných odborníkov na každom úseku života. Veda a technika napredujú doslova míľovými krokmi – a to si žiada ľudí na svojom mieste. Preto každoročne opúšťajú brány vysokých škôl noví inžinieri, lekári, technici, učitelia. Tak je aj správne. Kto to sleduje, je iste nadšený, koľko múdrych ľudí je na svete, ktorí sa snažia život človeka zľahčiť, zjednodušiť a spríjemniť. Nezabudnime si však položiť otázku: „K čomu ale to všetko smeruje?“ Zdá sa totiž, ako keby ľudstvo zabudlo, že je tu Boh. Ako keby nikoho ani nenapadlo, že od Boha sme vyšli a k nemu sa vraciame, že jedine Boh je našim ozajstným šťastím a radosťou. Preto je nutné konštatovať, že dnešný svet veľmi potrebuje nielen lekárov, inžinierov, technikov, učiteľov, ale potrebuje aj tých, ktorých posiela Kristus, aby ľuďom hlásali pravdy večného života, lebo človek nežije len z chleba... Našich duší sa bolestne musí dotýkať Ježišov vzdych: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“ V duchu sa možno spýtate: „Ale prečo je tých robotníkov tak málo?“ Viete, cesta k oltáru vždy bola tŕnistá, je na nej mnoho prekážok. Tí, ktorí sa chcú stať kňazmi ale i tí, ktorí ich v tom podporujú, prinášajú nemalé obete.
     V Poľsku pri jednom kostole je kňazský hrob. Na náhrobnom kameni je upevnená socha Panny Márie a pri jej nohách sklenená schránka, v ktorej je uložený uschnutý myrtový venček – pamiatka na sobáš. Kňaz pochádzal z početnej rodiny a horlivo pracoval ako misionár v Afrike. Po rokoch mal možnosť navštíviť matku. Vtedy mu odovzdala venček zo slovami: „Syn môj, mám radosť, že si dobrým kňazom a teším sa z tvojich úspechov v misiách. Nech je za to Boh pochválený. Ale pamätaj, že na začiatku tohto všetkého bola obetavá láska tvojej matky. Lebo keby som nebola sľúbila Bohu, že nikdy necúvnem pred žiadnou obetou spojenou s materstvom, možno by si nikdy nebol prišiel na svet. Veď si predsa 7. dieťaťom. Nech ti to vždy tento venček pripomína.“ Kňaz si venček s úctou vzal a po jeho smrti mu ho ľudia dali k nohám Panny Márie na náhrobný kameň.
     Matka mala pravdu. Za hodnotným životom jedného hlásateľa evanjelia sa skrývajú obete mnohých ľudí. Aj náš národ, ak má mať dostatok ohlasovateľov evanjelia, musí priniesť nemalé obete a on ich aj prináša. Utrpenie na poli náboženskom, krv našich mučeníkov, bolesti mnohých vyznávačov sú semenom, z ktorého vyrástli a vyrastú horliví rozdávatelia Božích tajomstiev.
     Preto aj my, povzbudení Ježišovými slovami, prosme Pána žatvy, aby poslal horlivých robotníkov na svoju žatvu a aby nám nikdy nechýbali obetaví Kristovi učeníci, ktorí nám svojim slovom i životom budú pripomínať, že človek nežije len z chleba a pre chleba, ale žije aj pre vyššie duchovné hodnoty.
     A vy, milí kresťanskí rodičia, ktorí vychovávate synov, vkladajte do svojich každodenných modlitieb aj túto prosbu: „Pane, ak je to tvoja svätá vôľa, daj, aby náš syn stal sa kňazom!“