Archív Nedeľných čítaní a homílií

12. nedeľa v období „cez rok“ - rok A


     Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nebojte sa ľudí. Lebo nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo. Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete do ucha, rozhlasujte zo striech. Nebojte sa tých; čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle. Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov. Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi; aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi; aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“


Mt 10, 26- 33

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Mnohí z vás denne cestujú alebo cestovali do zamestnania. Veľmi zaujímavé sú najmä pondelky. Ľudia sa natlačia do električiek či autobusov a mnohí otvoria noviny. Samozrejme na športovej strane, aby si prečítali výsledky ligových zápasov. Sú vďační, keď nájdu spriaznenú dušu a môžu sa baviť o výsledkoch, o nových hráčoch, alebo o kvalitných či nekvalitných výkonoch svojho mužstva. Všetci máme v čerstvej pamäti priam celonárodné nadšenie, keď sme sa stali majstrami sveta v hokeji. Smelo môžeme povedať, že mnohí sú tak zapálenými fanúšikmi svojho mužstva, že ono sa stane popredným záujmom v ich živote.
     Čosi podobné od nás žiada aj Ježiš. Chce, aby sme sa zapálili pre Božiu vec, a to až tak, že sa stane prvoradým záujmom v našom živote. A hneď vysvetľuje aj prečo: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi; aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi; aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“
     Možno pre mnohých, ktorí poznajú Ježiša, zdajú sa jeho slová tvrdé. Povedia, že jeho požiadavka ich uvádza do rozpakov. Veď inokedy hovorí o náboženstve ako o súkromnej záležitosti, ba odsudzoval tých, ktorí sa na verejnosti zbytočne prevádzajú. Veď sám povedal, že keď sa ktosi chce modliť, nech sa zavrie do svojej izby a nech ani pôst, ani modlitbu, ani almužnu nekoná pred zrakom verejnosti. A teraz taký opak! Možno aj my máme na perách otázku: „Neprotirečí si Ježiš?“ Určite nie! Len je potrebné porozumieť, čo od nás očakáva. Lebo náboženstvo má dve strany, tak ako minca. Jedna je vnútorná – interná, teda vnútorné rozhodnutie sa pre Boha a odovzdanie sa mu, ktoré sa musí odohrať v hĺbke duše a keďže je ukryté pred zrakom verejnosti a neznesie ani žiadnu publicitu. Druhá strana je vonkajšia – viditeľná a znamená, že vnútorné odovzdanie sa Bohu nesmie byť len dajakou slabulinkou, chudorľavou ideou, ale musí byť víchrom, ktorý pohýna človeka, ohňom, ktorý ho zapaľuje, silou, ktorá ho ženie k cieľu. Teraz si už asi dokážeme vysvetliť zdanlivé protirečenie Ježiša. Je proti náboženskej povrchnosti, svätuškárstvu a akejsi maske svätosti. To sa mu tak veľmi protiví, že takých ľudí nazýva obielenými hrobmi, ktoré sú zvonka síce pekné, ale vo vnútri sú plné hniloby. Ježiš chcel zbaviť náboženstvo vonkajšej povrchnej masky, a preto tak radikálne zdôrazňuje vnútornú stránku náboženstva. Ale zároveň vyžaduje, aby vnútorná idea bola taká silná, aby sa prejavila aj navonok pred ľuďmi. Presne to očakáva od svojich učeníkov, a teda aj od nás, v dnešnom evanjeliu.
     Teraz nám už nezostáva nič iné, ako si položiť otázku: „Ako my môžeme tieto Ježišove slová uskutočniť v živote?“ V prvom rade si musíme povedať, že treba ich napĺňať inak, ako v dobe Kristovej. Vtedy boli iné časy. Pri pohanských aj židovských náboženských obradoch sa konali rôzne obety. Obeťami boli mláďatá zvierat – baránky, kozliatka, holuby, ale aj mladé dievčatá a chlapci. Ľudia sa napríklad bavili na tom, ako divé šelmy na štadiónoch požierali ľudské obete, lebo potrebovali k šťastiu vidieť krv. Preto mnohí kresťania vtedy museli preliať svoju krv, aby ukázali navonok svoju vieru. Aj Ježiš potvrdil vernosť Otcovi vyliatím vlastnej krvi. Podľa jeho vzoru tak konali aj apoštoli a nespočítateľné tisíce ďalších kresťanov, ktorých si ctíme ako mučeníkov. Dnes už svet nie je žiadostivý ľudskej krvi, preto naša vnútorná odovzdanosť Bohu sa nemôže takto prejaviť navonok. No vráťme sa ešte do Ježišovej doby. Ľudia vtedy boli všeobecne zameraní na Boha, po svete chodilo veľa potulných kazateľov, ktorí na námestiach kázali o Bohu a ľudia ich s nadšením počúvali. I v tomto sa svet zmenil. Ľudia už nemajú taký záujem o Boha, skôr sa zaoberajú pozemskými starosťami. Keby sa teraz objavil dajaký potulný kazateľ, mnohí by ho skôr považovali za blázna a iste máte skúsenosti so sektármi, ktorí vám zvonia pri dverách bytu, vnucujú vám svoje názory a sú veľmi dotieraví. Opravdivý kresťan nemôže byť dotieravý. Ako navonok vyjadriť vnútorný vzťah ku Kristovi? Usilovať sa o to Ježišovými gestami. Sem patria skutky lásky, milosrdenstva, dobroty, miernosti, trpezlivosti, zhovievavosti… Snažím sa o to? Je z môjho života viditeľný Ježišov život?
     Mladá žena Marta žije v poschodovom činžiaku. Je to hotová „džungľa“, kde sa nik o nikoho nestará. Iba keď susedia vidia vynášať rakvu z činžiaku, opýtajú sa domovníka, kto zomrel. Keď odpovie, záporne pokrútia hlavou, že toho suseda nepoznali. Martu to hnevá, že susedia sú k sebe cudzí a chce to dajako napraviť. Pod ňou býva starší pán, ktorý je vždy namrzený a zachmúrený, no ona ho zakaždým milo pozdraví. Jedného dňa jej z balkóna na jeho balkón spadla utierka na riad. Zazvonila susedovi, poprosila o prepáčenie a vypýtala si utierku. Sused sa jej spýtal, kde chodí na takú dobrú náladu, veď ešte nikdy ju nevidel zamračenú. Marta sa vyznala, že dlho, veľmi dlho hľadala šťastie, až napokon ho našla v Ježišovi. Videla, že susedom to otriaslo a zmätený zatvoril dvere. Vysvetlenie prišlo asi o rok. Sused zavolal Martu na návštevu. Keď vstúpila do izby, našla pri stole sedieť mladého kňaza. Bol to susedov syn. Ďakoval jej, že pomohla jeho otca priviesť k Bohu. Otec mu bránil vstúpiť do seminára, lebo bol neveriaci a nesúhlasil s tým, aby jeho syn bol kňazom. Keď sa mu to nepodarilo, na syna úplne zanevrel. Bola to teda Marta, ktorá svojim vyznaním zmierila otca so synom a priviedla ho ku Kristovi.
     Aj naše vyznanie viery k Bohu, musí sa zaskvieť v správnych kresťanských gestách každodenného života. Musí sa prejaviť takými skutkami, z ktorých naši spolublížni vycítia našu silu, ktorú nám dáva viera a láska k Bohu. Na nás má byť vidieť, že sme fanúšikmi Ježiša Krista! Prosme aj pri tejto svätej omši, aby nám pomáhal plniť si tieto povinnosti, lebo od nich záleží naša spása.