Archív Nedeľných čítaní a homílií

16. nedeľa v období „cez rok“ - rok A


     Ježiš predniesol zástupom aj iné podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá človekovi, ktorý zasial na svojej roli dobré semeno. Ale kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, prisial medzi pšenicu kúkoľ a odišiel. Keď vyrástlo steblo a vyháňalo do klasu, ukázal sa aj kúkoľ. K hospodárovi prišli sluhovia a povedali mu: „Pane, nezasial si na svojej roli dobré semeno? Kde sa teda vzal kúkoľ? On im vravel: „To urobil nepriateľ.“ Sluhovia mu povedali: „Chceš, aby sme šli a vyzbierali ho?“ On odpovedal: „Nie, lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu. Nechajte oboje rásť až do žatvy. V čase žatvy poviem žencom: Pozbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopov na spálenie, ale pšenicu zhromaždite do mojej stodoly.“ Predniesol im ešte iné podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá horčičnému zrnku, ktoré človek vzal a zasial na svojej roli. Ono je síce najmenšie zo všetkých semien, ale keď vyrastie, je väčšie než ostatné byliny a je z neho strom, takže prilietajú nebeské vtáky a hniezdia na jeho konároch.“ Ďalšie podobenstvo im povedal: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kvasu, ktorý žena vezme a vmiesi do troch mier múky, až sa všetko prekvasí.“ Toto všetko hovoril Ježiš zástupom v podobenstvách. Bez podobenstva im nehovoril nič, aby sa splnilo, čo predpovedal prorok: „Otvorím svoje ústa v podobenstvách, vyrozprávam, čo bolo skryté od stvorenia sveta.“ Potom rozpustil zástupy a vošiel do domu. Tu k nemu pristúpili jeho učeníci a vraveli mu: „Vysvetli nám podobenstvo o kúkoli na roli.“ On im povedal: „Rozsievač dobrého semena je Syn človeka. Roľa je svet. Dobré semeno sú synovia kráľovstva, kúkoľ sú synovia Zlého. Nepriateľ, ktorý ho zasial, je diabol. Žatva je koniec sveta a ženci sú anjeli. Ako teda zbierajú kúkoľ a pália v ohni, tak bude aj na konci sveta: Syn človeka pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva všetky pohoršenia a tých, čo pášu neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami. Vtedy sa spravodliví zaskvejú ako slnko v kráľovstve svojho Otca. Kto má uši, nech počúva!“


Mt 13, 24- 43

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Ktorý hospodár by bol taký nerozumný, aby spolu s čistým zrnom sial aj burinu? Určite, že žiadny a predsa sme svedkami, keď prechádzame okolo obilného lánu, že je na ňom viac alebo menej buriny. Semeno buriny priveje vietor, alebo je to nepozornosť človeka, alebo nedostatok starostlivosti o pôdu.
     Podobne je tomu aj na duchovnom poli, ako o tom hovorí dnešné evanjelium. Ježiš v podobenstve vykresľuje, že Cirkev nie je len krásna, svätá a čistá, ale sú v nej aj ľudia hriešni, nečistí a nehodní. Cirkev má hrdinov, ale aj zbabelcov a zradcov. Taká je pravda, ktorú nechceme, a ani nemôžme zakrývať.
     Vieme dobre, že aj medzi Dvanástimi sa našiel Judáš, ktorý za 30 strieborných zapredal svojho Majstra, našiel sa i Peter, ktorý zaprel svojho Priateľa, našiel sa i Tomáš, ktorý neveril, že jeho Pán je živý. To isté môžeme sledovať aj u prvých kresťanov. Skutky apoštolov píšu o manželoch Ananiášovi a Zafire, ktorí predali svoj majetok a peniaze priniesli Apoštolom. Ale klamali, že dávajú úplne všetko, a pritom si čiastku nechali pre svoju potrebu. Peter ich klamstvo odhalil, načo ich Boh potrestal náhlou smrťou. Alebo akýsi Šimon si chcel za peniaze kúpiť duchovnú moc. Spomeňme ešte rozličných bludárov, ktorí už za apoštolských čias sa snažili odtiahnuť ľudí z Kristovej Cirkvi. Ba situácia sa nezmenila ani počas prenasledovania kresťanov, ktoré bolo najvypuklejšie počas prvých 300 rokov. Aj tu sa našli ľudia, ktorí radšej zapreli svoju vieru, aby si zachránili život. A neboli to len ľudia obyčajní, ale aj vysokí cirkevní hodnostári. Spomeňme biskupa Pavla zo severoafrického mesta Cirta, ktorý aby zachránil život sebe i duchovenstvu, odovzdal rímskej polícii 2 zlaté kalichy, 6 strieborných kalichov, 6 strieborných ampuliek, veľký kódex Svätého písma a mnoho iných ďalších vecí. Veľa bolo aj takých, ktorí šli obetovať pohanským bohom, len aby zostali nažive. Tu treba so smútkom spomenúť aj nehodných pápežov, biskupov, kresťanských panovníkov, ktorí boli kresťanmi iba podľa mena.
     A aká je súčasnosť? Treba otvorene priznať, že aj dnes sa v Cirkvi nájdu chyby a môže sklamať biskup či kňaz. Dobre vieme, že všetky tieto prípady, ktoré vyjdú na povrch, novinári radi rozpitvávajú a pýtajú sa, načo Cirkev hovorí o chudobe, poslušnosti či celibáte, keď to pomaly už nikto nedodržiava. Sklamaním sú aj veriaci, ktorí vynikali opravdivou zbožnosťou a zrazu odpadnú od viery, Cirkvi a žijú ako najzarytejší ateisti.
     Vieme však, že Ježiš chcel založiť Cirkev svätú a nie hriešnu. On nenasial kúkoľ. Urobil to nepriateľ – diabol, ľudská zloba a slabosť. A my musíme vedieť, že takto to bude, dokiaľ svet svetom bude – aj v Cirkvi bude zlo a hriech. Lenže pozor! Nemôžme na základe tohto konštatovania povedať, že Cirkev je len zlo, hriech, zrada, pretvárka, teda len samý kúkoľ. V Cirkvi je veľa dobra a ostáva svätá, hoci jej členovia sú hriešni. Mnohí robia chybu, že pri pohľade na Cirkev chcú vidieť len nedokonalosti. Radi vyťahujú vhodné udalosti z histórie a oháňajú sa napríklad nehodnými pápežmi. Nechcú ale vedieť, že z 264 pápežov sa o 260 hovorí ako o vzorných Petrových nástupcoch, spomedzi nich bolo 60 vyhlásených za svätých a 33 bolo mučeníkov. Aj to je Cirkev! Nepriatelia ďalej sa oháňajú temným stredovekom. Zabúdajú však, že práve vtedy Cirkev bola jediná, ktorá vystupovala ako nositeľka pokroku, vedy, techniky a kultúry. Kto zakladal prvé nemocnice, sirotince, starobince, školy? Kto učil barbarské národy civilizácii? Kto vychoval stovky svätcov? Kto umožnil mnohým vedcom dospieť k poznaniu neprebádaných skutočností? Aj to je Cirkev! Vždy počas vojen Cirkev pomáhala, zachraňovala. Koľko kňazov a zbožných laikov bolo umučených počas prenasledovaní, či už fašistických, komunistických alebo pri občianskych vojnách? Koľko svedkov týchto zverstiev páchaných na Cirkvi ešte dnes žije a môže vydať svedectvo! Spomeňme len blahoslavených otca Gojdiča a pátra Trčku, či sestru Zdenku. Aj oni sú Cirkev!
     Čo dodať na záver? Keď niekto chodí po blate, tak sa zašpiní, keď sa pohybuje medzi chorými, ľahko sa nakazí. Cirkev sa už 2000 rokov brodí v mravnom bahne tohto sveta. Ak nie sme zaujatí, musíme doznať, že chyby Cirkvi v porovnaní s čnosťami, sú len mizivým percentom. Preto niet dôvodu, prečo by sme jej nedôverovali, prečo by sme ju mali upodozrievať, podceňovať a nemilovať. Práve naopak. Dôverujme Cirkvi, aj keď ju mnohí upodozrievajú, kritizujú a podceňujú, milujme ju, aj keď ju mnohí nemilujú. Buďme jej verní aj keď ju mnohí opúšťajú. Poslúchajme ju, aj keď mnohí proti nej rebelujú. Je to predsa aj naša Matka, aj keď niektoré jej deti sú nehodné. Usilujme sa každý osobne pričiniť o jej svätosť, lebo bude taká, akí svätí budeme my, jej členovia. A nebojme sa, keď sa nad ňou budú sťahovať aj tmavé mraky, lebo Kristus jasne povedal: „Pekelné brány ju nepremôžu.“ Spytujme si v dnešnú nedeľu svedomie: „Akým členom Cirkvi som ja? Robím jej dobrú reklamu alebo patrím k tým, ktorí iba všetko na nej kritizujú?“ Som svojej Matke dobrým a verným synom?