Archív Nedeľných čítaní a homílií

19. nedeľa v období „cez rok“ - rok A


     Len čo Ježiš nasýtil zástupy, rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám. Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim. Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli. Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“


Mt 14, 22- 33

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Asi všetci máme rovnakú skúsenosť s tým, že niekedy v živote sa cítime nesmierne šťastní a spokojní, že by sme dokázali objať celý svet. Lenže takýchto dní je málo, lebo väčšinou sú poznačené stresom, zhonom, nervozitou a mrzutosťou. Pôvod týchto nepríjemností nemusí byť v telesnej chorobe. Často je to následok duševnej neistoty, strachu, alebo úzkosti. Filozofi tvrdia, že dnešná doba by sa pokojne mohla volať dobou strachu, lebo mnohí ľudia žijú v neistote, že sami seba zničia. Ktorýsi psychológ dokonca povedal, že diváci na štadióne kričia nielen pre povzbudenie mužstva, ale aj zo strachu, ktorý napĺňa dnešný svet. Na prvý pohľad je strach zbytočný, lebo dnešná doba je doslova naplnená rôznymi vymoženosťami a zlepšovákmi, ktoré majú človeka urobiť pokojným a jeho život bezpečným. Ale je tomu tak? Sami sa presviedčame, že nie.
     Do tohto uvažovania nám padne vhod príhoda z dnešného evanjelia. Stalo sa to večer, na záver dňa plného práce a starostí. To nebola maličkosť, keď apoštoli museli obslúžiť tisícové zástupy. Boli unavení a radi by si odpočinuli. Ale Ježiš im prikázal, aby nastúpili do loďky a preplavili sa na druhý breh jazera, no on s nimi nenastúpil. Únava ich čoskoro premohla a pospali. Ráno okolo tretej hodiny videli po jazere kráčať postavu. Rozospatí sa veľmi zľakli, ale keď sa im Ježiš prihovoril, upokojili sa. Ba Peter sa odhodlane vybral za Ježišom po vode. Keď sa však začal topiť, Ježiš ho zachránil. Potom sa mu všetci klaňali a vyznávali, že je Božím Synom.
     Túto udalosť apoštoli potrebovali ako soľ, lebo boli presne takí, akí sme my. Aj oni živili v sebe rozličné tiesne a úzkosti. Raz to bol strach z prenasledovania, lebo sú Ježišovi učeníci; inokedy neistota z budúcnosti, veď zanechali všetko a vlastne sa niektorí nemali ani kam vrátiť a niekedy pochybnosti, či si vyvolili dobrý a správny smer cesty svojho života. Preto potrebovali takéto okamihy, aby sa strachu a pochybností zbavili, a tak vlastne posilnili svoju vieru, lebo Ježiš v budúcnosti vyžadoval aj obetu ich života. Ježiš ich vlastne takto posilňoval. Lenže táto udalosť je nádejou aj pre nás. Nech nás napáda akákoľvek neistota, nech nami lomcuje akýkoľvek strach alebo tieseň, stojí tu pred nami možnosť záchrany a pomoci. Je ňou sám Ježiš. Ten istý, ktorý zachránil apoštolov na rozbúrenom mori. On sa nemení, je ten istý včera, dnes i naveky. Tak ako sa správal k apoštolom, správa sa i k nám. Lenže táto minca má tiež druhú stranu. Aj my sa musíme správať k nemu tak, ako apoštoli – veriť v neho. Ale nie iba tak, že budeme vedieť odrecitovať Vyznanie viery, to by bolo veľmi málo. Pozrime sa na Petra, ako na to. Ježiš ho vyzval, aby ho nasledoval, a on všetko zanechal. Tu bol začiatok jeho viery, ktorá sa zavŕšila v to skoré ráno, keď riskuje svoj život, lebo vie, že vlastnými silami nedokáže kráčať po vode. On všetku svoju dôveru vložil do Ježiša a vykročil… Spoľahol sa naň tak silno, že dokázal chodiť po vode. Ale iba dotiaľ, dokiaľ nezapochyboval. Vtedy sa začal topiť. Toto je viera!
     Takýto odkaz nám dnes dáva apoštol Peter. Verím, keď vložím svoju nádej a bezpečnosť do náručia Ježiša Krista a úplne sa na neho spoľahnem a dôverujem mu. Takúto vieru môžeme smelo vyjadriť Petrovým zvolaním: „Pane, zachráň ma!“ Je to krásna modlitba, pri ktorej nejde ani tak o pomoc, ako skôr o zhodnotenie vlastného postavenia: „Pane, moje sily, schopnosti a šikovnosť nič neznamenajú, len ty ma môžeš zachrániť! Sám som slabý a neschopný!“ Takúto vieru od nás Ježiš očakáva, ktorou sa k nemu priľneme a spoľahneme sa iba na neho.
     Ktosi raz spomínal túto príhodu. „Stojím sa nástupišti, je 17.10 a čakám na svoj vlak. Tu sa ku mne otočí opitý muž, fľašu od piva drží v ruke, kýva sa zo strany na stranu. Chcem sa mu vyhnúť, ale on vrazí fľašu do mojich pŕs s podivnou otázkou: Veríš v Boha? Z úst opilca znie táto otázka čudne. Rozhliadam sa, či to niekto nepočul. Dav ľudí ľahostajne prechádza okolo nás. Muž sa stáva netrpezlivý: Tak veríš, alebo nie? Čo mám odpovedať? Tomu človekovi predsa nejde o pravdu. Neochotne nakoniec zo mňa vyjde: Verím, ale… Opitý sa prestane kývať: Tak to máš dobre, človeče, máš sa čohosi chytiť. Ja sa vtedy naňho pozornejšie pozriem. Jeho tvár je vážna a vráskavá a z vodnatých očí tečú slzy. Akoby ľutoval, že sa chytil fľaše.“
     Opitý muž povedal veľkú pravdu. Viera je náš pevný bod, ktorým je Boh. Viera nie je nič naučené v škole ani niečo, čo sa dotýka dávnych dejín. To je prítomnosť. Tu žije Ježiš! Ja v neho verím, lebo on nezostal pochovaný v hrobe, on je oslávený, on žije a ja všetku svoju tieseň, žiaľ, úzkosť, pochybnosť a neistotu vložím do jeho náručia. Ja mu verím a on ma zachráni. Iste tušíme, že naša viera hneď nebude takáto, ale stačí, aby bola aspoň ako horčičné zrnko a Ježiš nám pomôže, aby vyrástla vo veľký strom. A ako bude rásť naša viera, tým väčšia bude aj naša nádej, že budeme zachránení v každej úzkosti, neistote, strachu a duševnej biede tohto života.
     Naučme sa v tomto týždni prosiť o takúto vieru a tento úmysel vkladajme do každodenných modlitieb.