Archív Nedeľných čítaní a homílií

21. nedeľa v období „cez rok“ - rok A


     Keď Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ „A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich. Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ Potom prikázal učeníkom, aby nikomu nehovorili, že on je Mesiáš.


Mt 16, 13- 20

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Kardinál Korec vo svojej knihe „Rok nad evanjeliom“ takto opisuje príbeh z dnešného evanjelia. Učeník rozpráva o Ježišovi: „Náš majster sa najprv vzdialil do ticha. Modlil sa osamote. Potom prišiel a dlho sa mlčky na nás díval. Srdcia nám slabli v napätom očakávaní. Potom sa nás opýtal: ,Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?´ My sme v strachu neodpovedali ani slovo. No potom sa ozval ktosi z nás: ,Jedni ťa považujú za Jána Krstiteľa, iní za proroka Eliáša, ďalší…´ Znova sa na nás pozrel a opýtal sa priamo: ,A vy? Za koho ma pokladáte vy?´ Opäť nastalo veľké ticho. Jeho oči spočívali na nás. Jazyk sa nám lepil na ďasná . Ako odpovedať to, čo sme tušili? Ale Šimon Peter naraz zvolal: ,Ty si Kristus!´ – to znamenalo Pomazaný, čakaný Mesiáš. Keď sme počuli tieto slová z úst Šimona Petra, zdalo sa nám, že hrom udrel doprostred nás. Ale on povedal: ,Blažený si Šimon…´ Ani sme nedýchali. Pred nami stála nádej Izraela! Ticho okolo nás sa ešte prehĺbilo. Zdalo sa nám, že sa nám zjavia patriarchovia, že sa nám ukážu proroci. Boli by sme najradšej zvolali z plného srdca na všetky strany sveta. Ale radosť a hrôza nám zvierali hrdlá…“
     Takto dramaticky opisuje kardinál rozhodujúce slová Ježiša Krista o jeho Cirkvi. Do jej základov kladie vyznanie viery v svoju osobu a poslanie. Pripodobňuje Cirkev domu postavenému na skale, ktorý nepremôžu lejaky, ani povodne, ani vetry, ba ani brány pekla, nazýva ju svojou. Rozpráva to skupinke obyčajných ľudí a jedného z nich, rybára Šimona, vyhlasuje za skalu pre stavbu svojej Cirkvi a prisľubuje mu najväčšiu moc „kľúče od nebeského kráľovstva“.
     Dalo by sa vôbec zistiť, čo všetko od tejto chvíle až podnes bolo o Cirkvi povedané? Najvyššie chvály i najväčšie obvinenia, oslavy i potupenia. S Cirkvou je to ako s matkou. Máme pre ňu tie najnežnejšie slová, ale niektorí, bohužiaľ, aj najhrubšie výrazy, však matka stojí pokojne s dieťaťom na rukách, ako by sa jej to ani netýkalo. Takáto je aj Cirkev. Nevyrušená chválou, nedotknutá hanou, stojí pred nami a čaká, čo my povieme o nej.
     Však skôr ako sa k tomu odhodláme, chceme ako všetky deti, keď dospejú, čo najviac vedieť o svojich rodičoch, o ich mladosti, pôvode, alebo práci, ktorú konali. Preto sa pýtame Matky Cirkvi, kde má pôvod? Odpovedá nám, že v Ježišovom Srdci. Cirkevní otcovia hovoria, že vyšla z Ježišovho boku na kríži. Kristus miluje Cirkev – to je jej pôvod. Je to Boží ľud zhromaždený v Kristovej láske. Na jej začiatku stojí Ježišova láska a láska jeho učeníkov. Z Petrovej odpovede dýcha na nás nielen pevná viera, ale aj horúca láska. Ježišovi záležalo na Petrovej láske, preto po zmŕtvychvstaní sa Ježiš opäť pýtal Petra na jeho lásku. Peter si zamiloval Cirkev a posvätil ju svojou krvou. Podobne môžeme hovoriť aj o ostatných apoštoloch, o Pavlovi, ktorý hlásal jej učenie medzi pohanmi, o Ignácovi, ktorý nazval Cirkev „zväzkom lásky, ktorému predsedá rímska cirkev“. Tu treba spomenúť aj prvých kresťanov, ktorí pre Cirkev položili svoje životy, Augustína, ktorý sa vyznal: „Nemôže mať Boha za Otca, kto nemá Cirkev za matku…“. Cirkev miloval i František pre ktorého Pani Chudoba je pravá chudobná Cirkev Kristova a miloval ju aj neprehľadný zástup veriaceho ľudu, až po toho kňaza, ktorý má na náhrobku vyryté len dve slová: „Miloval Cirkev“.
     Skôr však, ako my čosi o nej povieme máme možno na jazyku otázku: „A čo chyby minulosti?“ Pozrite, nik o nich lepšie nevie, ako ten, čo žije v Cirkvi a nikoho viac nebolia, ako toho, kto ju miluje. Cirkev je spoločenstvom ľudí podrobených hriechu. Ľudia sú hriešne údy Cirkvi. Ale povedzte, ktorá pozemská matka nemá chyby? Napriek tomu matky milujeme a ako veľmi! Nedostatky kresťanov v dejinách Cirkvi môžu byť ťažkosťami iba pre toho, kto prestal milovať. Možno sme podaktorí trocha sklamaní, lebo sme túžili mať Cirkev ideálnu a dokonalú.
     Bol istý človek, ktorý ustavične hľadal dokonalú Cirkev. Zdôveril sa protestantskému pastorovi, že sa nedokáže včleniť do žiadnej cirkvi, lebo ani jedna nedosahuje ideál dokonalosti. Pastor mu odpovedal: „To je pravda, dokonalá cirkev na svete nejestvuje. A keby ste predsa takú cirkev našli, neprijala by vás, lebo vy tiež nie ste dokonalý. Lebo keby vás prijala, prestala by byť dokonalou.“
     Myslím, že po tejto lekcii, ktorá iste dobre padla každému z nás, sa už nevyhneme odpovedi na otázku: „Čo my povieme o Cirkvi?“ Poučení dejinami musíme povedať, že Cirkev napreduje na svojej púti, prenasledovaná svetom a potešovaná Bohom, hlásajúc Pánov kríž a jeho smrť, kým on sám nepríde. Sila vzkrieseného Pána ju posilňuje, aby trpezlivosťou a láskou premáhala svoje vnútorné i vonkajšie trápenia a ťažkosti a aby verne, i keď ešte hmlisto, zjavovala svetu tajomstvo, kým sa napokon nepredstaví v plnom svetle.
     Ježiš sa obracia ale aj na mňa a pýta sa ma: „Za koho pokladáš mňa a moju Cirkev? Miluješ ma? Miluješ Cirkev? Robíš jej svojim životom dobré meno?“ Aj nám sa možno v tejto chvíli „lepí jazyk na ďasná“, ale odpovedať musíme. Využime dnešnú nedeľu na hľadanie správnej odpovede a zapíšme si ju nielen do pamäti, ale aj do sŕdc, aby sme sa v ťažkých chvíľach našej bezradnosti či bezútešnosti povzbudili a s istotou sa vinuli do náručia našej Matky Cirkvi.