Archív Nedeľných čítaní a homílií

Sviatok Sedembolestnej Panny Márie v roku A


     Pri Ježišovom kríži stála jeho Matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe.


Jn 19, 25- 27

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Mnohým ľuďom je veľmi obťažné rozprávať o bolesti. Všetci sa snažia ju potlačiť a stlmiť najrozličnejšími liekmi. V laboratóriách na celom svete tisíce vedcov hľadá preparáty, ktorými by sa dokázala bolesť zmierniť. Najmodernejšie nemocnice sú vybavené prístrojmi, ktoré určia diagnózu pacienta a predpíšu aj správnu liečbu. Ľudia nechcú byť chorí, nechcú trpieť a nechcú hovoriť o chorobe a utrpení.
     Prečo o bolesti hovorí Cirkev? Prečo sa o nej píše na toľkých miestach Svätého písma? Aj dnešné evanjelium len potvrdzuje túto skutočnosť. Máme v ňom pred očami Ježišovu Matku – Matku Bolestnú. A akoby to ešte nestačilo, náš národ si ju vyvolil za svoju Ochrankyňu a Patrónku. Prečo?
     Keď si pozorne všimneme dejinné cesty nášho národa, zistíme, že majú veľa spoločného s krížovou cestou Sedembolestnej. Náš národ mal v nej vzor, ako treba niesť životné kríže. V nej cez pokolenia prechovával nádej, že raz sa aj jeho utrpenie skončí víťazstvom, lebo cesta kríža nevedie do záhuby, ale do svetla večného života. K tejto veľkej láske k Bolestnej Panne treba pripísať aj skutočnosť, že náš malý národ, žijúci na takom citlivom mieste v Európe, udržal sa pri živote napriek toľkej nepriazni čias. Uchoval si nielen svoju reč a národnosť, ale ostal aj verný katolíckej Cirkvi.
     Prekrásne túto skutočnosť vystihol aj nebohý otec arcibiskup Július Gábriš, ktorý na jednej púti v roku 1984, hoci už bol ťažko chorý, takto sa prihovoril k pútnikom: Mariánska úcta sa asi najviac prehĺbila u našich predkov za čias tatárskeho pustošenia. Tatári napadli naše územie v roku 1241. Pri rieke Slanej porazili uhorské vojsko. Keď sa naši predkovia dozvedeli o porážke a o tom, že Tatári bojujú na koňoch s obrovským vojskom, pochopili, že ak sa chcú zachrániť, musia sa utiahnuť do hlbokých lesov. Tam útočníci na koňoch len ťažko preniknú. Všetko zanechali a zobrali si len to najpotrebnejšie. Tradícia hovorí, že nebolo rodiny, ktorá by nebola so sebou zobrala obrázok alebo sošku Panny Márie. Keď Tatári pustošili naše kraje, v horách zaznievali mariánske piesne. Slovenské hory sa premenili na mariánske chrámy. Keď plienitelia opustili ich územie, naši predkovia sa za spevu mariánskych piesní vrátili do spustošených domov. Neplakali, nežalostili, ale ďakovali Matke Božej, že si zachránili životy. Postavili kostolíky, ktoré zaiste zasvätili Panne Márii a okolo kostolov postupne vystavili svoje príbytky. Tak sa mariánska úcta hlboko vtlačila do duší našich predkov.
     Tieto skutočnosti o našom národe dobre poznali aj pápeži. Preto Benedikt XIII. povolil, aby Slováci nazývali Sedembolestnú svojou Patrónkou a Pius IX. udelil viaceré odpustky jej ctiteľom v našich krajoch. Pápež Pius XI. povolil, aby sme Máriu pod titulom Matka Sedembolestná vzývali aj v Loretánskych litániách, Pavol VI. priznal v roku 1964 pútnickému chrámu v Šaštíne titul Menšej baziliky a roku 1966 vyhlásil Sedembolestnú Pannu Máriu za hlavnú patrónku Slovenska. Teda už chápeme, prečo si ctíme Bolestnú Matku, ako našu patrónku? Jej bolesti posilňovali náš národ a našich predkov, ale posilňujú aj nás, aby sme mohli prekonať všetky bolesti a prekážky na ceste k Bohu.
     Zbožná ľudová tradícia hovorí o siedmich bolestiach: keď Simeon Márii predpovedal utrpenie; keď musela s Ježišom utekať pred Herodesom; keď hľadala dvanásťročného Ježiša po Jeruzaleme; keď sa stretla so Synom na krížovej ceste; keď stála pod krížom, na ktorom zomieralo jej dieťa; keď držala jeho mŕtvolu a keď stála nad hrobom svojho Syna. Tieto bolesti boli Máriiným mučeníctvom. Nám nezostáva nič iné, iba ju obdivovať a ďakovať jej za to, čo urobila a robí pre celé ľudstvo. Dennodenne pociťujeme jej pomoc ale sme svedkami aj jej utrpenia. Mária trpí v tých ľuďoch, ktorí urážajú jej Syna, neveria v neho, ba dokonca bojujú proti nemu a jeho Cirkvi.
     Bola prvá svetová vojna. Vojaci unavení dlhým pochodom zastali na okraji rozbombardovanej dediny. Sadli si a s veľkou chuťou začali jesť až na jedného, ktorý začal robiť čosi úplne iné. Zbieral kamene a kládol ich na kopu. O chvíľu vznikla akási mohyla. Na otázky prekvapených vojakov, čo robí, odpovedal: „Chcem postaviť pomník mojej matke, lebo naše matky doma viacej trpia, ako my tu.“ Vojakom už nechutilo jesť a v niektorých očiach týchto tvrdých chlapov, zvyknutých na všeličo, sa objavila aj slza. Po jednom vstávali, zbierali kamene a kládli ich na pomník so slovami: „Tento kameň je zasvätený bolesti mojej matky.“ Keď sa opäť vydali na pochod, zanechali mohylu z kameňov, ktoré boli skropené slzami synov a venované trpiacim matkám.
     Týmto matkám je podobná aj Sedembolestná. Aj ona trpí, keď trpia jej deti, ale aj vtedy, keď robia zlo, urážajú jej Syna a nežijú tak, ako by mali. Nespôsobujme nové bolesti našej Matke, ale snažme sa vždy a všade žiť tak, aby sme jej robili dobré meno a tým ukázali, že ju naozaj milujeme. Potom nielen my, ale celý náš národ, budeme pociťovať jej mocné orodovanie. Veď ako hovorí svätý Bernard: „Nikdy nebolo počuť, žeby bol niekto opustený, kto sa utiekal pod tvoju ochranu, teba prosil o pomoc a žiadal o tvoje orodovanie.“