Archív Nedeľných čítaní a homílií

29. nedeľa v období „cez rok“ - rok A


     Farizeji odišli a radili sa, ako by podchytili Ježiša v reči. Poslali k nemu svojich učeníkov a herodiánov so slovami: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť a povedal: „Čo ma pokúšate, pokrytci! Ukážte mi daňový peniaz!“ Oni mu podali denár. Spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?“ Odpovedali mu: „Cisárov.“ Tu im povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“


Mt 22, 15- 21

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Keď chceme, aby si niekto omylom neprivlastnil našu vec, tak si ju podpíšeme. Robíme to napr. s knihami, zošitmi, s cestovnou batožinou. Na byt či dom si dávame menovky, svojím menom označíme aj poštové schránky, ba ním raz bude označený aj náš vlastný hrob. Veci, na ktorých je naše meno, patria nám a nikomu inému. V minulosti si aj panovníci svojim obrazom a menom značili peniaze, aby bolo každému jasné, že všetko zlato v krajine patrí im. Tento fakt Ježiš využil, keď prišli za ním učeníci farizejov s herodiánmi a pýtali sa, či treba platiť dane. Dnešné evanjelium nám ponúka Ježišovu odpoveď: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“
     Z týchto Ježišových slov vidíme, že rešpektuje obraz a nápis na peniazoch, ale pri vysvetľovaní problému nezostáva iba pri pozemskej záležitosti. Priam s diplomatickou šikovnosťou využíva túto príležitosť, aby s rovnakou logikou poukázal aj na to, že čo patrí Bohu, je Božie.
     Čo je Božie? Na čo asi myslel? Musí to byť všetko, čo je opatrené Božím obrazom a menom. Hľadajme tento nápis a obraz okolo seba. Nájdeme ho vo všetkých krásach tohto sveta a Boží obraz nájdeme predovšetkým v sebe. Svedectvo nám podáva najstaršia kniha Biblie – Genezis: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ Boh pravdaže netvorí rukami, veď je Duch, ale tvorí púhou myšlienkou. Čo si predstaví vo svojej mysli a vysníva ako umelec, to sa stane skutočnosťou. Tak si Boh vysníval a predstavil aj človeka na svoj obraz. Koncil v dokumente „Radosť a nádej“ učí, že človek jestvuje len preto, že ho Boh z lásky vysníval a z lásky ho aj udržuje, preto je človek Bohu podobný najmä svojím rozumom, srdcom a svojou vôľou. Zo všetkého, čo na svete vidíme, je človek najlepším a najkrajším obrazom Boha a má na sebe aj Boží nápis. Pýtate sa aký? Ježiš Kristus napravil neposlušnosť ľudí voči nebeskému Otcovi tak, že sa mu stal poslušný až na smrť kríža, svojou krvou zmyl naše hriechy, a tak nás očistil a ozdobil. Nebeský Otec nás opäť prijal za svoje deti, lebo každého očistila krv Ježišovej lásky. Na každom kresťanovi je napísané meno Ježiša Krista jeho vlastnou krvou. Každý kresťan patrí preto Ježišovi – veď keď sme označení Božím obrazom a nápisom, sme Boží!
     Dajme ale pozor! Čo je Božie, máme dávať Bohu. Možno sa začudovane pýtame, ako to urobiť, vari sa máme dať usmrtiť, a tak sa stať obetou? To iste Boh od nás nežiada, ale chce, aby sme sa mu vo svojej duši a vo svojom zmýšľaní odovzdali, a tak ho uznali za svojho Otca. Všimnime si, ako to urobiť v praxi. Každé ráno otvoriť sa Bohu v modlitbe, počas dňa konať tak, aby sme plnili jeho vôľu a usilovali sa urobiť niečo krásne, zmysluplné a prospešné či už v zamestnaní, v rodine, v škole… veď každá statočná práca je tiež modlitba. Večer mu spoločne s našimi najbližšími poďakovať za prežitý deň a za čas, ktorý nám daroval. Pouvažovať, ako sme ho využili a odprosiť Boha za všetko, čo bolo zlé a nesprávne. V nedeľu sa s ním stretnúť vo svätej omši a zjednotiť sa vo svätom prijímaní. Tak v duchu Božích prikázaní prežívať každý deň, aby bol vyjadrením našej túžby po večnom živote s ním. Iste to nie je ľahké, takto sa dávať Bohu, lebo pozemské veci nás od neho vzďaľujú. Máme sa však snažiť o správny a hodnotný život a verme, že Boh si cení aj našu snahu.
     Kňaz rozprával takýto príbeh: „Istý veľmi úspešný muž kúpil dom s prekrásnou záhradou. Obdivoval som ju, ako krásne je upravená. Všade poriadok – radosť v nej byť. Po niekoľkých rokoch som ho opäť navštívil a neveril som vlastným očiam – záhrada úplne spustla. Keď som sa ho spýtal prečo, povedal, že nik na ňu nemá čas a práca v záhrade je mu iba na ťarchu. Krátko po mojej návšteve muž vážne ochorel a jeho kariéra sa definitívne skončila. Už sa nikam neponáhľal, sedával zlostný a zadumaný v kresle v spustnutej záhrade. Postupne a len veľmi pomaly pochopil, čo je jeho záchrana. Začal v záhrade pracovať a ona sa mu za jeho starostlivosť bohato odmenila. Svojou krásou mu vrátila radosť a zmysel života.“
     Aj nám svet ponúka rôzne možnosti, oni sú síce krásne a často veľmi lákavé, ale nad tieto všetky dobrá nám ponúka Boh svoje spoločenstvo, svoju priazeň, svoju blaženosť, a to pod podmienkou, že mu nezabudneme dať to, čo mu patrí.
     Pokúsme sa uvedomiť si, že sme Boží, pretože na každom z nás je Boží obraz a nápis. Uvedomme si, že patríme veľkému a nekonečnému Bohu a práve táto skutočnosť nech nás urobí šťastnými.