Archív Nedeľných čítaní a homílií

30. nedeľa v období „cez rok“ - rok A


     Keď sa farizeji dopočuli, že umlčal saducejov, zišli sa a jeden z nich, učiteľ zákona, sa ho spýtal, aby ho pokúšal: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ On mu povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“


Mt 22, 34- 40

Myšlienky k homílii diakona Mareka Sitára

     Každá nová vláda si stanovuje svoj program, ktorý chce realizovať pre blaho svojich občanov. Pán Ježiš dnes ohlásil prioritu Božieho kráľovstva: „Milovať budeš Pána svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou a svojho blížneho ako seba samého.“
     Pre starozákonného Žida bolo všetkých šesťstotrinásť príkazov a zákazov rovnako dôležitých, lebo všetky pochádzali od Boha cez Mojžiša. Vyhlásenie Pána Ježiša o prvom prikázaní je kľúčom k pochopeniu zákona, láska totiž uvádza do plnosti len tie príkazy, ktoré nie sú proti nej. „Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon aj Proroci.“ Paralelné miesto v Lukášovom evanjeliu končí otázkou: „Kto je môj blížny?“, na ktorú Pán Ježiš odpovedá podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi, kde sa ukazuje, že miloval nie ten, ktorý neporušil obradný predpis, ale ten, kto sa zachoval milosrdne a pomohol ubitému Samaritánovi.
     V našich rozvinutých krajinách sotva existuje taký, kto by nepoznal meno Matka Tereza. A mnohí z vás viete, akú užitočnú činnosť vykonávajú jej duchovné dcéry aj tu v Bratislave medzi bezdomovcami. Pred niekoľkými rokmi, keď som po prvýkrát prišiel k sestrám Matky Terezy a ponúkol som sa v niečom pomôcť, sestričky ma najskôr zaviedli do ich kaplnky a kľakli si vedľa mňa pred Eucharistiou. Keď si jedna z nich všimla moje prekvapenie nad tým, že ma sem priviedli, jednoducho mi povedala: „Tu my začíname!“ A ja som pochopil, že práve u nášho Pána, u nášho Boha je počiatok ich služby lásky.
     Nášmu životu by chýbal zmysel, keby sa mu nezjavila láska, ak by ju človek nezakúsil a určitým spôsobom neosvojil, ak by na nej nemal živú účasť. Ako sa to prejavilo v Kristovi – Boh je ten, ktorý miluje prvý a do krajnosti. A tak milovať Boha je hodné zmyslu života, ba mimo toho srdce človeka túžiace po bezhraničnom dobre, tento zmysel ani nenájde.
     Prvé prikázanie o láske k Bohu sa však dá pochopiť len vtedy, keď sa mu dá na roveň druhé – milovať blížneho. Sám Kristus, ktorý svojim vtelením sa určitým spôsobom spojil s každým človekom nás upozorňuje: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto najmenších – mne ste urobili! Vlna lásky sa má od Krista šíriť k našim bratom. Pavol povedal: „Kto miluje blížneho vyplnil zákon.“ Jakub nám napísal napomenutie: „Kto povie milujem Boha, a nenávidí blížneho, je luhár a niet v ňom pravdy.“ Nie sú teda dva príkazy, ale jeden dvojitý príkaz.
     Veriaceho kresťana motivuje ku službe blížnym láska ku Kristovi. O prvých kresťanoch sa hovorilo: „Pozrite, ako sa milujú!“ Pavol v dnešnom čítaní vyznáva, že Solúnčania napodobňovali jeho i Pána vo veľkom súžení, a pritom to robili s radosťou ducha. Sú však aj takí, ktorí robia dobre len zo súcitu. Jeden rečník raz označil súcit za nepriateľa lásky, čo sa mi zdalo veľmi prehnané ohodnotenie, ale keď sa nad tým zamyslíme, mal pravdu. Súcit je nestály a po čase, keď rastú ťažkosti, súcit v ilúzii považovaný za lásku sa vyčerpáva. Naopak, pravá láska rastie a život prežívaný v láske, aj keď vyžaduje obetu, stáva sa dobrodružstvom. A vôbec, utrpenie nemôže inak dosiahnuť svoj zmysel ako v láske.
     Profesor filozofie na kanadskej univerzite Jean Vanier dlho rozjímal o láske. Nechal prednášky, odcestoval do Francúzka, kde kúpil polovicu vyľudnenej dediny a opravené domčeky začal osídľovať mrzákmi, mentálne postihnutými, invalidmi. Na istého novinára, ktorý raz navštívil túto dedinu, urobila veľký dojem nedeľná liturgia. Začala sa sprievodom. Kríž niesol zhrbený človiečik, ktorý vysoko nad svoj hrb dvíhal kríž – svoju Golgotu. Vedľa neho so sviečkami kráčali dvaja muži na pokrivených nohách po obrne. Čítanie predniesol muž po mozgovej mŕtvici – nebol to žiadny rečnícky prejav, ale s námahou vyslovované slová poslucháči vnímali a prijímali. Táto liturgia presvedčila novinára, že nie je divadlom, ale skutočným prežívaním kalvárskej obety.
     V tomto svete tak veľmi smädiacom po láske žijem aj ja. Kde budem začínať? Ak mám milovať iných, musím sa sám ponoriť do tajomstva lásky Božej k ľuďom. A tá má svoje spečatenie v kalvárskej obeti, ktorá je prítomná v Eucharistii. Jean Vanier to vie. V Eucharistii bol prameň sily Matky Terezy a ako som spomenul, tu začínajú aj jej nasledovníčky – misionárky lásky. Ak som dnes prišiel na svätú omšu, je to nová šanca, aby som môj nadchádzajúci týždeň prežil v znamení lásky.