Archív Nedeľných čítaní a homílií

31. nedeľa v období „cez rok“ - rok A


     Ježiš povedal zástupom i svojim učeníkom: „Zákonníci a farizeji zasadli na Mojžišovu stolicu. Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte: lebo hovoria, a nekonajú. Viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť. Všetko, čo robia, konajú iba preto, aby ich ľudia videli: rozširujú si modlitebné remienky a zväčšujú strapce na šatách, radi majú popredné miesta na hostinách, prvé stolice v synagógach, pozdravy na uliciach a keď ich ľudia oslovujú Rabbi. Vy sa nedávajte volať Rabbi, lebo len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia. Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský. Ani sa nedávajte volať Učiteľmi, lebo len jediný je váš Učiteľ, Kristus. Kto je medzi vami najväčší; bude vaším služobníkom. Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“


Mt 23, 1- 12

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Istá pani sa posťažovala svojej priateľke: „Je to už vyše 15 rokov, čo ma náš kňaz upozornil, a nie príliš láskavo, že stále si sadám do prvej lavice v kostole, a to aj počas birmovky, kedy sú miesta vyhradené birmovancom a ich birmovným rodičom. Pripadá mu to, ako by som prvé miesto mala vyárendované. Neviem mu to zabudnúť, veď prečo by som tam nesedela, keď môj manžel bol vysokoškolským profesorom?!“ Iná dáma zasa rozpráva s nadšením o svojom susedovi: „Je to milý a slušný pán, ktorý mi pred mnohými rokmi povedal, že mám milý úsmev a vždy, keď ma ráno stretne, celý deň má dobrú náladu.“ Čo je u týchto žien charakteristické? Nemôžu zabudnúť na to, čo im iný povedal, lebo sa to vzťahuje na ich sebavedomie, na ich „ja“. V prvom prípade bolo sebavedomie ponížené, v druhom povýšené.
     V dnešnom evanjeliu Ježiš napadol sebavedomie farizejov. Vyjadruje sa o nich nelichotivými slovami: „Hovoria, a nekonajú. Viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť. Všetko, čo robia, konajú iba preto, aby ich ľudia videli: rozširujú si modlitebné remienky a zväčšujú strapce na šatách, radi majú popredné miesta na hostinách, prvé stolice v synagógach, pozdravy na uliciach a keď ich ľudia oslovujú Rabbi.“
     Aké poučenie plynie pre nás? Iste každý z nás má dobrú pamäť, aby sme si do detailov zapamätali všetky uponíženia a lichotenia, ktoré sa dotýkajú našej osoby. Veď tu ide o naše „ja“. Teda je potrebné, aby sme sa starali o svoje zdravie, nadanie, schopnosti a to všetko rozvíjali ako Boží dar. Aká je však realita? Mnohí veriaci majú však až priveľmi vypestované svoje sebavedomie, sú precitlivení a prehnane prízvukujú svoje „ja“, čo sa častokrát stáva príčinou zla. Je to vlastne prehnaný egoizmus. Ježiš ho tvrdo karhal, ako vidíme aj v dnešnom evanjeliu. Všetci totiž môžeme upadnúť do nebezpečenstva, že seba začneme až prehnane stavať do popredia a radi budeme ukazovať svoje prednosti. Popri tom môžeme úplne zabudnúť na ľudí okolo nás, budeme v nich vidieť iba akýchsi sluhov, ktorým je možno naložiť na plecia ťažké až neznesiteľné bremená, ktoré my sami vôbec nemienime niesť. V každom z nás sa nachádza sklon k egoizmu a práve on sa môže maskovať najušľachtilejšími a najrozumnejšími motívmi. Ježiš nás teda chráni pred egoizmom. To je poučenie z dnešného evanjelia.
     Ježiš zároveň nám chce ukázať aj mieru, podľa ktorej sa máme vždy riadiť. On sám je tou mierou. On, náš Učiteľ a Majster, jediný Učiteľ a Majster. Pozrime sa, ako on konal, lebo niektorí z nás si možno teraz predstavujú, že vyhnúť sa egoizmu, znamená niekde v kúte sedieť, byť poníženým sluhom ostatným a všetko im dovoliť. Ježiš taký nebol. On vedel aj tvrdo povedať, napríklad, keď ho bili, keď ho chceli podchytiť v reči, keď videl nespravodlivosť a pretvárku. Je pravda, že v ňom nebola nenávisť, ale vždy, keď bolo treba sa brániť, urobil to. Takí máme byť aj my. Nesmieme nenávidieť blížnych, no pritom treba vždy energicky odmietnuť vábenie k hriechu a uvedomiť si, že Boh nám dáva dostatok síl, aby sme to dokázali. Ďalej je nutné si uvedomiť, že skutočný Otec všetkého života je Boh, ktorý na konci života všetko spravodlivo odmení. Iba jemu patrí prvenstvo a to Ježiš zvlášť pripomínal apoštolom. Vyzval ich, aby sa nedrali dopredu, ale sadli si na posledné miesto. Tým vlastne zdôraznil, že musíme mať vnútorný úmysel nepovyšovať sa nad ostatných a usilovať sa vždy zostať pokornými a skromnými s vedomím, že iní ľudia sú od nás aj šikovnejší aj múdrejší. Preto je nevyhnutné dokázať blížnemu povedať slovo uznania, pochváliť ho, a tak mu slovami a skutkami preukázať lásku. Ak sa nám to podarí, vtedy svoje vlastné „ja“ dokážeme stiahnuť do úzadia a podľa podobenstva sa utiahnuť na posledné miesto. Tým vzrastieme aj v očiach Božích, ale aj v očiach ľudských.
     Kardinál Joseph Schröffer (1903 – 1983) hovorí: „Šťastie získa len ten, kto sa vie ovládať a uskromňovať, kto prekonáva svoj egoizmus a je ohľaduplný. Ak dnes prichádza navnivoč toľko životného šťastia, ak stroskotáva toľko manželstiev, nie je to preto, že by tak veľmi pribúdalo podnetov ku konfliktom zvonku. Korene siahajú hlbšie. Siahajú možno do doby mladosti, kedy sa mal človek naučiť sebaovládaniu, prekonávaniu tvrdohlavosti, naučiť sa vzdávať svojich prianí, nechať uplatniť druhého. Každý je strojcom svojho šťastia len vtedy, ak dokáže viesť tvrdé údery proti vlastnému nesformovanému ja.“
     Naučme sa prekonávať egoizmus, pozerajme sa okolo seba Ježišovými očami a viďme pri sebe blížnych, ktorí majú tiež svoje potreby a majú aj plné právo na dobré meno. Ak to dokážeme, Ježiš nás nazve svojimi priateľmi a vyzve nás, aby sme postúpili bližšie k Nemu.