Archív Nedeľných čítaní a homílií

3. pôstna nedeľa - rok A


     Ježiš prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. Tam bola Jakubova studňa, Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu ono mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: „Daj sa mi napiť, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“ Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ Vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“ Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.“ Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“ Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho. Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“


Jn 4, 5– 15. 19b– 26. 39a. 40– 42

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     V posledných rokoch sa veľa hovorí a píše o vode. Iste každý z nás sleduje tento problém, ktorý sa nedotýka iba rozvojových krajín v tropických pásmach, ale dotýka sa aj civilizovaných krajín, a teda aj nás. Tento problém musia riešiť ekológovia a vedci z rozličných odborov. Všetkých totiž znepokojuje, že čistej pramenistej vody bude stále menej a všetci dobre vedia, že život bez vody je nemysliteľný. Pekne to vystihli už starovekí grécki filozofi, ktorí pokladali vodu za jeden zo základných elementov života.
     Vodu pre život potrebuje aj žena Samaritánka, o ktorej hovorí dnešné evanjelium. Prichádza po vodu k studni, ktorá už po stáročia je zdrojom občerstvenia pre mnohých. A tu sa stretáva s niekým, kto sa jej takto prihovorí: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: Daj sa mi napiť, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu. Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“
     Pri počúvaní tohto rozhovoru nezaujatému poslucháčovi môžu sa v mysli vynoriť tri otázky:
     – Kto je ten, čo sa rozpráva so ženou?
     – Kto je tá žena?
     – O akej vode s ňou rozpráva ten neznámy človek?
     So ženou sa rozpráva Ježiš, Syn Boží, ktorý sa pristavil pri Jakubovej studni, aby si po namáhavej ceste odpočinul. Aj on, pretože bol človekom, sa unavil. Potrebuje si oddýchnuť a občerstviť sa. Žena, ktorá prichádza po vodu je Samaritánka. O jej osobnom živote sa dozvedáme z rozhovoru, ktorý vedie s Ježišom.
     Kto boli Samaritáni? V období asýrskeho zajatia vmiešali obyvatelia Samárie do svojho národa cudziu krv a do svojho náboženstva cudzích bohov. Zato si vyslúžili od pravovernej časti vyvoleného národa pohŕdanie a to také, že Žid, keď chcel niekoho veľmi ponížiť, povedal mu: „Ty Samaritán!“ Rozpor medzi obidvoma časťami národa vzrástol, keď akýsi kňaz, ktorého vyhnal Ezdráš z Jeruzalema, zriadil na hore Garizim v Samárii novú bohoslužbu a novú kňazskú líniu. Odvtedy sa hádali Židia so Samaritánmi a niekedy veľmi nechutne, ktorá bohoslužba je pravá. Dodnes žije malý počet Samaritánov v Nabuluse v Sicheme. Očakávajú vo svojich predstavách príchod Mesiáša a konajú svoje modlitby na hore Garizim. Svoj Pentateuch si opatrujú ako pokladnicu svojej viery a pamiatku na Mojžiša.
     Ešte treba spomenúť živú vodu, o ktorej hovorí. Je ňou Boží život, ktorý chce Ježiš darovať všetkým ľuďom. Ježiš často hovoril o tomto živote. Napríklad: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ Veď k tomu životu nás Boh povolal. K životu s ním. Stvoril nás na svoj obraz. V prvých ľuďoch zapálil tento život. A keď ho v sebe zničili, Boh posiela na svet vlastného Syna, aby im pripomenul, že iba život v spoločenstve s Bohom môže človeka dokonale nasýtiť a iba Božím životom môže naplno realizovať svoju osobnosť. To je teda živá voda o ktorej Ježiš hovorí a ktorú nám ponúka.
     Buďme ale úprimní, že po tejto vode málo túžime. Žijeme totiž v predstave, že k šťastnému životu potrebujeme predovšetkým komfortne zariadený byt, luxusné auto, počítač, účet v banke, dovolenky v exotických krajinách, najmodernejšie šaty, či účasť na rozličných snobských podujatiach. Ale keď sme aspoň trocha k sebe úprimní, musíme konštatovať, že takýto životný štýl neuháša smäd človeka. Hoci veľa z týchto vecí vlastníme, neuspokojuje nás to. Stále túžime po niečom inom. A čo je to? Život s Bohom, živá voda, skutočná voda, ktorá pramení zo srdca nášho Boha. Myslím si, že práve v tejto chvíli je veľmi vhodné pripomenúť slová svätého Augustína: „Bože, stvoril si nás pre seba a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“ Šťastný je ten človek, ktorý to pochopí. A kiežby sme sa týmito šťastlivcami stali aj my. Máme k tomu príležitosť. Dáva nám ju sám Ježiš. Len treba od neho prijať dar, ktorý nám ponúka – živú vodu, Boží život.
     Pýtate sa, ako na to? Kvôli správnej odpovedi sa ešte raz zadívajme na Samaritánku. Všimnime si, akým spôsobom ona prijala živú vodu. V prvom rade musíme uznať, že bola úprimná. V Ježišovi vidí Mesiáša a vyzná mu svoje hriechy. To je presne i naša cesta. Buďme úprimní voči Ježišovi, spoznajme v ňom Mesiáša a vyznajme mu svoje hriechy. Vtedy budeme mať spoločenstvo s ním a v plnej miere obsiahneme živú vodu – Boží život.
     Keď slávny maliar Gustav Doré namaľoval tvár Pána Ježiša, prišla k nemu jedna maliarka. Pozerala sa na obraz, z jednej strany na druhú a bolo na nej vidieť, že je obrazom dojatá. Maliar jej vraví: „Zdá sa mi, že sa vám obraz páči.“ Ona akoby sa prebrala z krásneho sna, odpovedala: „Viete, čo mi hovorí tento obraz? Že vy milujete Ježiša. Ináč by ste neboli schopný tak krásne namaľovať jeho tvár.“ A maliar jej odvetil: „Máte pravdu. Milujem ho a každý deň sa usilujem milovať ho ešte viac, aby som jeho tvár mohol maľovať ešte lepšie.“
     Hľa človek, ktorý pije Ježišovu živú vodu. Prečo by sme to nedokázali aj my? Usilujme sa v tomto týždni urobiť si revíziu vo svojom vnútri, aby sme dobre spoznali všetky prekážky, ktoré nám bránia v prijímaní živej vody, ktorú nám Kristus ponúka a aby sme sa ich potom dokázali zbaviť v dobrej veľkonočnej svätej spovedi. Potom plnými dúškami budeme piť Ježišovu živú vodu a ona najlepšie uhasí smäd našej duše po ňom.