Archív Nedeľných čítaní a homílií

4. pôstna nedeľa - rok A


     Ako Ježiš šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe,“ čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci. Susedia a tí, čo ho predtým vídali žobrať, hovorili: „Nie je to ten, čo tu sedával a žobral?“ Jedni tvrdili: „Je to on.“ Iní zasa: „Nie je, len sa mu podobá.“ On vravel: „Ja som to.“ Zaviedli ho, toho, čo bol predtým slepý, k farizejom. Ale v ten deň, keď Ježiš urobil blato a otvoril mu oči, bola práve sobota. Preto sa ho aj farizeji pýtali, ako to, že vidí. On im povedal: „Priložil mi na oči blato, umyl som sa a vidím.“ Niektorí farizeji hovorili: „Ten človek nie je od Boha, lebo nezachováva sobotu.“ Iní vraveli: „Ako môže hriešny človek robiť takéto znamenia?“ A rozštiepili sa. Znova sa teda pýtali slepého: „Čo hovoríš o ňom ty? Veď tebe otvoril oči!?“ On odpovedal: „Je prorok.“ Povedali mu: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?!“ A vyhnali ho von.
     Ježiš sa dopočul, že ho vyhnali, vyhľadal ho a povedal mu: „Ty veríš v Syna človeka?“ On vravel:
     „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“ Ježiš mu povedal: „Už si ho videl - a je to ten, čo sa rozpráva s tebou.“ On povedal: „Verím, Pane,“ a klaňal sa mu.


Jn 9, 1. 6– 9. 13– 17. 34– 38

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Iste každý z nás má rád malé deti. Sú milé, úprimné, nevinné, vždy odkázané na pomoc rodičov. Ale iste každému rodičovi začne raz vadiť, keď sa dieťa donekonečna vypytuje: „Prečo je to tak? Načo je to tak? Prečo svieti slnko? Prečo rastú kvety? Prečo? Prečo?“ Ba niekedy dieťa môže položiť takú otázku, s ktorou si ani hneď neviete dať rady. A tak neustále vypytovanie sa niekedy rázne zakončí: „Buď aspoň chvíľu ticho a choď sa hrať!“
     Ale aj my „dospeláci“ sa podobáme malým deťom, hoci si to ani neuvedomujeme. Aj my máme často plné ústa otázok, na ktoré veru je ťažko odpovedať. Jeden okruh znie takto: „Prečo je na svete bolesť?“ Presne s týmito otázkami prichádzali ľudia aj za Ježišom: „Učiteľ, prečo je tento človek slepý?“ V tejto otázke sú obsiahnuté otázky všetkých nás, ktoré sa dotýkajú utrpenia a bolesti. A aká bola Ježišova odpoveď? „Je slepý preto, aby sa na ňom zjavili Božie skutky.“
     V Ježišových časoch bola medzi ľuďmi predstava, že choroba, nešťastie, bieda sú trestom za hriešny život. Na jednej strane je pravda, že Boh vo svojej spravodlivosti môže potrestať hriešnika a aj vo Svätom písme je o tom na viacerých miestach reč. Napríklad, ako Elizeus očistil od malomocenstva vojenského veliteľa aramejského kráľa Námana Sýrskeho. Ten ponúkol prorokovi za uzdravenie bohaté dary. Ale prorok odmietol. Jeho sluha Gézi však túžil po bohatstve, a preto utekal za vojenským veliteľom a klamstvom pýtal od neho dary. Po návrate domov však vyšlo jeho klamstvo najavo a hneď zostal malomocný. Tu Boh na mieste potrestal hriech. Ale my vieme, že Boh skôr preukazuje lásku a milosrdenstvo, ako spravodlivosť. Veď jasne hovorí, že nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil.
     Nešťastia, choroby, hriechy, na ktoré často my trpíme, zapríčinili sme si sami. A to si doznajme. Napríklad, ak sa previňujeme v mladosti proti 5. Božiemu prikázaniu a nechránime si zdravie, napríklad fajčením, pitím, či zlým obliekaním, v staršom veku sa nám to vráti v podobe rozličných chorôb. Alebo ak sa previníme proti 6. či 9. prikázaniu, pripravíme sa o dobré meno a zničíme si telesné, no najmä duševné zdravie. Môžeme vari vzdychať: „Bože, prečo ma tresceš?“ Veď my sami sme si zavinili tento stav. A naše hriechy môžu mať potom vplyv na našich potomkov. Je veľa detí, ktoré od narodenia neznesiteľne trpia. Iste vždy nás v týchto prípadoch napadne myšlienka: „Ale prečo nevinné deti?“ Odpoveď nachádzame v Písme: „Otcovia jedli kyslé hrozno a deťom z neho tŕpnu zuby.“
     Sú však aj také bolesti a kríže, ktorých príčina je ukrytá. Tieto kríže je najťažšie niesť. Prečo? Lebo sa pýtame: „Komu som čo urobil, že takto musím trpieť?“ Tu nachádzame odpoveď v dnešnom evanjeliu. Ježiš hovorí, že preto, aby sa na takomto človekovi ukázali Božie skutky. Pri pohľade na kríž sa tiež môžeme pýtať: „Prečo Kristus toľko trpel? Prečo zomrel? Či si to vari zaslúžil?“ Bolo to preto, aby dal zmysel nášmu utrpeniu. Ak aj my trpíme, je to aj za naše hriechy, ale aj za hriechy iných ľudí. Možno sú to vaše deti, vnúčatá, manžel, manželka, príbuzní, čiže ľudia, ktorých sme pohoršili, ktorým sme ublížili…Teda trpím možno za iného, aby cez moje utrpenie dosiahol spásu. Veď tvoríme tajomné telo Kristovo. A ak si máme pomáhať v radosti, v dobrom, keď sa nám darí, oveľa viac si máme pomáhať v utrpení. Krásne to vyjadril svätý Pavol: „Na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev.“ Tento veľký svätec nás vyzýva, aby sme prinášali Bohu obetu svojho života za seba i za svojich blížnych.
     Pred tridsiatimi rokmi zomrela mladá učiteľka Zuzka. Jej kalvária začala v prvom roku učiteľského pôsobenia. Spadla a silno si udrela koleno. Keď bolesti neprestávali, šla k lekárovi a on na udretom mieste zistil rakovinový nádor. Všetky nádeje sa jej razom rozplynuli. Porovnávala sa s tými, čo si po ceste šťastne vykračovali a veľmi ju to drvilo. Často si aj poplakala. Potom prišiel ďalší úder. Lekár jej oznámil, že nohu treba amputovať. Po operácii dostala protézu, po rehabilitácii sa naučila na nej chodiť a vrátila sa do školy. Netešila sa ale dlho. Choroba sa opäť ozvala. Lekári zistili nádor na pľúcach. Bola presvedčená, že premôže aj to. Odviezli ju do sanatória. Tam sa stretla s kňazom a cez neho bližšie spoznala Krista v Eucharistii. Objavila, ako možno utrpenie zmeniť na veľkú lásku k Bohu a k blížnym. Začala myslieť na mnohých chlapcov a dievčatá, čo sa borili so svojimi ťažkosťami a venovala im svoju kalváriu posledných mesiacov života. Už neplakala, ale odovzdane opakovala: „Ježišu, chcem to, čo ty chceš!“ A mladým ľuďom za ktorých trpela, odkázala: „Keď už vás nemôžem učiť, chcem za vás zomrieť!“
     Táto žena pochopila, že choroba je vlastne spolutrpenie s Kristom, je to spoluvykupovanie tohto sveta s Kristom. Ona na vlastnom tele dopĺňala, čo chýbalo Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev.
     Koľko utrpenia a bolesti musíme znášať my? Vedzme, že Boh nás nimi nechce ničiť, ani trestať. On je dobrý a spravodlivý Otec a my sami musíme doznať, že za naše neprávosti treba dať Bohu vynáhradu. Možno si ale vzdychneme, že sa to ľahko hovorí. Ak tento problém takto vnímame, sme ešte duchovne slepí. Náš duchovný zrak je zastretý. A aby sme mohli pohliadnuť, to môže urobiť len Kristus. Preto ho prosme: „Pane, daj, aby som videl! Daj, aby som vo svetle viery niesol i ja kríž utrpenia, za seba aj za iných! Daj mi silu! Amen!“