Archív Nedeľných čítaní a homílií

5. pôstna nedeľa - rok A


     Lazárove sestry poslali Ježišovi odkaz: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“ Keď to Ježiš počul, povedal:
     „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“ Ježiš mal rád Martu i jej sestru a Lazára. Keď teda počul, že je chorý, zostal ešte dva dni na mieste, kde bol. Až potom povedal učeníkom: „Poďme znova do Judey.“ Keď ta Ježiš prišiel, dozvedel sa, že Lazár je už štyri dni v hrobe. Keď Marta počula, že prichádza Ježiš, išla mu naproti. Mária zostala doma. Marta povedala Ježišovi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“ Ježiš jej povedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“ Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“ Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“ Ježiš sa zachvel v duchu a vzrušený sa opýtal: „Kde ste ho uložili?“ Povedali mu: „Pane, poď sa pozrieť!“ A Ježiš zaslzil. Židia povedali: „Hľa, ako ho miloval!“ No niektorí z nich hovorili: „A nemohol ten, čo otvoril oči slepému, urobiť, aby tento nezomrel?!“ Ježiš sa znova zachvel a pristúpil k hrobu. Bola to jaskyňa uzavretá kameňom. Ježiš povedal: „Odvaľte kameň!“ Marta, sestra mŕtveho, mu povedala: „Pane, už páchne, veď je už štyri dni v hrobe.“ Ježiš jej vravel: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal.“ Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“ A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou. Ježiš im povedal: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!“ Mnohí z tých Židov, čo prišli k Márii a videli, čo urobil, uverili v neho.


Jn 11, 3– 7. 17. 20– 27. 33b– 45

Myšlienky k homílii diakona Štefana Šoku

     Dnešné evanjelium je plné symbolov, nad ktorými sa oplatí pouvažovať, ba môžeme povedať, že hlboko meditovať. Sú tu slzy, viera, spánok, smrť… slzy žiaľu, spánok smrti, viera, prinášajúca život… čo ale dnes môžu ponúknuť tomuto svetu? Približuje sa čas, keď si pripomenieme Pánovu smrť na kríži. A čím je bližšie, tým viac sa pýtame na zmysel života človeka. Istý kňaz pri pohrebných obradoch vo svojom príhovore hovorí aj tieto slová: keď vstúpi do domu smrť, všetko sa mení! Dnes sme svedkami jednej takejto udalosti v dome Ježišových priateľov. Vidíme reakcie ľudí, kto ako koná, v kom sa viera uskutočňuje a kto je nedôverujúci a neveriaci.
     Tu nás Cirkev učí, že stojíme pred tajomstvom a my to aj vo svojom živote tak prežívame. Stojíme pred jedným článkom viery, ktorý budeme aj v dnešnej svätej omši vyznávať, hneď po tomto príhovore. Budeme vyznávať ústami: verím vo vzkriesenie tela a v život večný. Amen. Je to záver výpovede Kréda – nášho vyznania viery, po ktorom hovoríme už len amen na znak súhlasu. Skutočne verím, že Boh ustanovil taký večný a nezmeniteľný poriadok, že mŕtvi vstanú a budú vzkriesení k večnému životu?
     Žijeme v dobe, keď sa veľa hovorí o názorovom pluralizme, že každý má právo na svoj názor. Na mnohé veci je veľa názorov. Ale pozor, nie každý má pravdu, pretože tá je len jedna! Ako je to však s poslednými vecami v živote? Môžeme sa stretnúť s názormi, ktoré učia reinkarnáciu a prevteľovanie, alebo tvrdia existenciu rôznych premien a zmien foriem a energií… Sú to všetko náuky, ktoré nám chcú do hláv a nášho myslenia vtlačiť okultné, východné a iné náboženstvá, a to všetko pod rúškom náboženského spájania sa rôznych siekt a hnutia New Age. Ale či by sme nad tým všetkým nemali zaplakať?! Boh stvoril človeka pre život a sprevádza ho životom. Dáva mu možnosť stretnúť sa so živou vodou: sviatosti Cirkvi, sväteniny, prostriedky duchovného života, osobné spoločenstvo s Ním. Nedeľná svätá omša je vrcholom a stredobodom radostného slávenia, kresťan je povolaný k radosti a k životu. Preto nás hneď zaujme, keď dnes v evanjeliu je toľko sĺz; dokonca sme čítali jedno z mála miest, v ktorých nám evanjeliá hovoria, že Ježiš plače. Plače nad smrťou svojho priateľa Lazára.
     Každý máme asi túto skúsenosť, keď sa musíme pozrieť realite smrti do tváre priamo a niet kam cúvnuť… Vidíme, že telo človeka už tu na zemi doputovalo. Tak, ako to videli aj Marta a Mária. A do tejto situácie sa vracia Ježiš, ako už toľkokrát, aby sa Boh stretol s človekom. Lazárova smrť bola pre Krista príležitosťou aby ukázal, že on je Pánom aj nad smrťou. To všetko preto, aby sa Boh oslávil. Človek v tom prirodzenom smútku často už nemyslí na kresťanskú nádej. A to je chyba. Ale obe Lazárove sestry, keď sa stretajú s Ježišom, tak medzi ich prvými slovami nie je ani tak privítanie, ale práve vyjadrená dôvera v neho: Pane, keby si bol býval tu, nebol by mi brat zomrel.
     To je skúsenosť smrti. To je jej realita a pravda našej viery. My ale spoznávame v Božom poriadku aj inú smrť a tou je hriech. Veď hriech naruší vzťah lásky medzi človekom a Bohom. Vari to nie je to najhroznejšie?
     Sme v pôstnom období. Snažíme sa, aby náš život v tento čas bol naplnený a premenený. A v dnešnom výňatku z evanjelia čítame o smrti, o plači, zúfalstve i nádeji. O kresťanskej nádeji tých, ktorí poznali Ježiša. Aj my poznáme Ježiša, nášho Boha a Pána. Ani my nie sme ďaleko od poznania Márie a Marty. On bol priateľom ich rodiny a je i naším priateľom. A znova hľadíme na hriech, ktorý všetko dôležité ničí, ak je ťažký, pozbavuje nás večného šťastia, radostného stretnutia s Pánom v blaženosti. Keď človek sa ani pred smrťou nestretne s Ježišom vo sviatosti zmierenia, kam môže smerovať? Ježiš vzkriesil Lazára, ale čo vtedy, keď si človek dobrovoľne volí peklo? Sme v realite života a smrti. Môžeš stretnúť Ježiša a zmeniť sa – zmieriť sa, môžeš dopomôcť stretnutiu iných s Ježišom. Hriech ničí mosty spojenia, Ježišovo odpustenie a Božie milosrdenstvo s hriešnikom ich znova buduje.
     Prorok Ezechiel píše, že Boh oživí mŕtvoly. Vdýchne do nich nového Ducha a spôsobí, že ožijú. Je to proroctvo o vzkriesení a obrátení sa ku Pánovi. Či vari naše povstanie po svätej spovedi nie je naše duchovné vzkriesenie k životu?
     Mnohí z nás sú zodpovední aj za druhých. Azda tou najdôležitejšou generáciou je tá stredná, ktorá drží „pomyselnú stráž“ aj nad deťmi aj nad rodičmi, aby žili v tom neustálom stretávaní sa s Ježišom Kristom. Meditácia nad jedným z najkrajších evanjelií – z pohľadu dotyku Boha ku človekovi – sa môže skončiť slzami alebo nádejou. Ježiš miloval svojho priateľa Lazára, rozcítil sa a plakal, keď sa dozvedel o jeho smrti. On miluje aj nás – každého jedného! Ale nemá často dôvod plakať aj nad naším duchovným stavom, ktorý sa dá pripodobniť smrti?
     Dnes sme pozvaní znova uveriť – hlboko uveriť vo vzkriesenie mŕtvych a v život večný. Sme pozvaní uveriť, že naša vlasť je v nebesiach. Uveriť, že naším cieľom nie je len čosi mať na tejto zemi, ale sme v prvom rade pozvaní naplniť svoje poslanie a raz byť i účastníkmi nebeskej hostiny. Tá je pokračovaním Eucharistie, ktorú o chvíľu budeme sláviť. Zbavme sa strachu, len verme a zverme sa Ježišovi.