Archív Nedeľných čítaní a homílií

Veľkonočná nedeľa - rok A


     Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili.“ Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil. Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych.


Jn 20, 1- 9

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Mnohí z vás radi sledujú televízne seriály. A hoci niektoré majú veľa častí, vy si ani jednu nenecháte utiecť, aby ste vedeli, ako pokračuje dej. Mrzí vás, keď pre vážny dôvod vám niektorý diel unikne. Ak je seriál dobrý, drží diváka v neustálom napätí a spolu s hrdinami prežíva ich radosti ale aj bolesti. Kvôli dobrému seriálu mnohí si dokážu odrieknuť aj veci, ktorých by sa za iných okolností nedokázali zriecť. Prečo o tom hovorím?
     Cirkev čosi podobné koná počas veľkého týždňa. Chce nám akoby cez seriál ukázať triumf Ježiša Krista nad smrťou. Zdôrazňuje, čo pre nás vykonala ukrižovaná Láska a dnes dej vrcholí, čoho svedectvom je aj evanjelium, ktoré sme si vypočuli. Ono nám veľmi intenzívne odkazuje, že ukrižovaná Láska žije.
     Spoločne sa pozrime na tento úžasný príbeh. Na Kvetnú nedeľu nás Cirkev vedie do Jeruzalema, aby sme boli svedkami osláv vyznania viery v Ježiša Krista: „Hosanna synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosanna na výsostiach!“. Na Zelený štvrtok stojíme zasa vo Večeradle, kde Ježiš ustanovil Eucharistiu, novozákonné kňazstvo a umytím nôh apoštolom im zanechal príkaz lásky. Všetko spečatil príkazom: „Toto robte na moju pamiatku!“, teda slávte Eucharistiu a navzájom sa milujte! Na Veľký piatok nám dáva vnímať hrozný pocit, ktorý mal Kristus, keď na svoju adresu počul slová: „Preč s ním! Preč s ním! Ukrižuj ho!“ A potom nasleduje strastiplná krížová cesta, na konci ktorej sa Ježiš krvavým spôsobom za nás obetoval. Počúvame údery kladiva a vidíme ho vystretého medzi nebom a zemou. Takto sa obetovala Láska. Láska, ktorú vedel prejaviť len Boh. Samotným vrcholom týchto dní sa stala veľkonočná vigília. Veľkonočná svieca pripomína Krista, ktorý prišiel na svet ako svetlo. Krstná voda obmýva tých, ktorí sa rozhodli navždy patriť Kristovi a napokon po štyridsiatich dňoch pôstu počujeme nádherný chválospev: „Aleluja, radujme sa, Kristus Ježiš z mŕtvych vstal!“ Áno, ukrižovaná Láska žije! Áno, Kristus premohol smrť!
     Možno máme na perách otázku: „Kde sa začala táto láska? Azda na Kalvárii? Či ešte vo Večeradle?“ Tam nie! Láska ma počiatok vo večnom pláne nebeského Otca. Krásne to vystihuje 110. žalm: „Splodil som ťa ako rosu pred východom zornice.“ (Ž 110, 3) Už vtedy náš Spasiteľ vedel, ktorá kvapka jeho krvi bude vyliata za mňa, za teba, za všetkých. A táto láska neustáva. Zmŕtvychvstalý Kristus tajomným spôsobom prelieva svoju lásku vo sviatostnom živote Cirkvi aj v dnešných časoch. Veď kto dokáže opísať jeho nesmiernu lásku, ktorú rozdáva v spovedniciach, v Eucharistii, pri pomazaní chorých, pri uzatváraní sviatostného manželstva! Je to prejav nekonečnej Božej lásky a milosrdenstva. Okrem toho ale Ježiš opakuje aj svoje utrpenie. V každom trpiacom človekovi tajomným spôsobom opakuje svoju potupu, krížovú cestu a muky, kdekoľvek na svete je preňho niekto žalárovaný, žije v neslobode, hlade, biede, chudobe, či v núdzi. Lebo ten, ktorý prešiel cestou Kalvárie k víťazstvu, dáva týmto ľuďom nádej, že aj ich rany zahojí a ich utrpenie premení vo víťazstvo. Takto je zmŕtvychvstalý Kristus našou spoločnou nádejou. Keďže on vstal, my vieme, že preto žijeme, aby sme aj my raz vstali. A ak už dnes vstaneme zo smrti hriechu, Kristus, ukrižovaná Láska, nám dáva záruku večného zmŕtvychvstania. Chce to iba jedno. Vstať zo smrti hriechu, vstať z nerestí, ktoré často zadúšajú náš duchovný život. To nik neurobí za nás, to je len a len naša úloha. Ale doznajme si, akí slabí a pohodlní bývame! Ako dobre sa nám leží v bahne hriechu, zla, vášne, zlozvyku! Je pravdou, že každý z nás je slobodný a Boh ho k ničomu nenúti. Ale vedzme, že nepovstať z hriechu je najväčšou chybou, ktorej by sme sa v živote dopustili. Je to taká veľká chyba, že má dopad aj na našu večnosť. Kristus nie nadarmo vstal z mŕtvych. Preto neváhajme už ani chvíľku a pokiaľ sme sa z hriechom nerozlúčili v dobrej veľkonočnej svätej spovedi, urobme čím skôr, už dnes alebo zajtra. A potom pocítime Ježišovu nesmiernu lásku, ktorá je ovocím jeho zmŕtvychvstania.
     Vypočujme si o tom príbeh veľmi aktuálny, ktorý sa stal len nedávno. Hovorí ho istý redaktor, ktorý napísal správu o púti Švajčiarov do Ríma. Tam sa stretol so svojím známym umelcom-maliarom, ktorý býval v Ríme. Pýtal sa ho, či aj on si vykoná púť s rodákmi. Ale umelec sa bránil, že nie je taký nábožný a že do kostolov chodí iba kvôli pamiatkam. Redaktor ho napriek tomu pozval na druhý deň do Svätopeterskej baziliky na 10. hodinu, kde sa Švajčiari pri svätej omši mali stretnúť so Svätým Otcom. On podotkol, že príde, ale len z čisto umeleckých dôvodov. Skutočne prišiel a obaja sa dostali na miesto, kadiaľ prechádzal Svätý Otec. Všetkým, ktorých dočiahol, podával ruku a niektorých sa aj čosi opýtal. Podal ruku aj maliarovi a opýtal sa ho: „Má vaša duša nejaký osoh z tejto púte?“ Umelec však na chvíľu onemel a potom zo seba dostal: „Dosiaľ ešte nie!“ Pápež nič na to nepovedal, ale zdvihol ruku a otcovsky mu pohrozil. Zdvihnutá ruka a pápežov hlboký pohľad na neho tak silne zapôsobili, že zostal presvedčený, že pápež videl do jeho duše a položil mu rozhodujúcu otázku na celý život. Hneď po audiencii sa spýtal redaktora, kde by sa mohol po nemecky vyspovedať. Po spovedi vyhlásil: „Našiel som nový vzťah k Bohu, ktorý je krajší, než všetko umenie na svete!“
     Keby sa v tejto chvíli medzi nami objavil Kristus, mohol by sa pokojne na nás usmievať alebo by niekomu aj otcovsky pohrozil? Zamyslime sa v dnešnú nedeľu nad sebou. Ohodnoťme sebakriticky stav svojej duše a uvažujme, či je v nej všetko na správnom mieste.