Archív Nedeľných čítaní a homílií

2. veľkonočná nedeľa - rok A


     Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ Tomáš, jeden z Dvanástich nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.


Jn 20, 19- 31

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Každý z nás už zažil niečo príjemné a úžasné. Možno to bolo stretnutie s dobrým človekom, možno výhra v lotérii, krásny výlet, či víťazstvo na futbalovom ihrisku... V každom prípade ste si tento zážitok nenechali pre seba a šírili ste ho ďalej. Možno na vás zapôsobil tak silno, že hoci odo dňa, kedy sa odohral, ubehlo veľmi veľa rokov, stále naň spomínate a rozprávate ho svojim vnukom či pravnukom.
     Podobne koná aj naša Matka-Cirkev. Veď zmŕtvychvstanie Krista je takým obrovským zážitkom, že nám ho neustále pripomína. Je to tak silná skutočnosť, že vlastne každá nedeľa sa nesie v tomto duchu a uznajte sami, nemá sa o to intenzívnejšie spomínať práve vo veľkonočné nedele?
     Dnes máme pred očami Ježiša, zjavujúceho sa apoštolom. Nemali problém ho spoznať. Lenže jeden chýbal - Tomáš. On však zostal neoblomný: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ Všetko sa zmenilo o osem dní. Ježiš prišiel zasa a prvý pohľad a slová venoval Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!“ Tomáš si uvedomil svoju neveru, preto padol pred Ježišom na kolená a zvolal: „Pán môj a Boh môj!“ Vtedy pochopil, aj keď ťažko, že Ježiš je ten istý, ako bol pred ukrižovaním. Hoci skutočne zomrel, smrť ho nezničila, iba ho premenila. Jasne to uvidel, keď prešiel cez zatvorené dvere. Ukázal Tomášovi aj ostatným apoštolom, že je to On, ale už je iný, premenený. Mohli by sme povedať, že všetko, čo bolo na ňom pozemské, pominuteľné sa stratilo, odpadlo. Napríklad: už nebol odkázaný, aby si otváral dvere, jedol, pil, spal. Lebo teraz už žije v Bohu. Otec mu dáva život. U Otca neplatí žiaden priestor, ani čas. U Otca niet minulosti, ani budúcnosti, ani starnutia. U Boha je len jedno večné „teraz“ a on Syn Boží žije týmto božským životom. Obrazne to môžeme povedať asi takto: v našom pozemskom jestvovaní nás pri živote udržuje činnosť srdca, ale vzkrieseného Krista udržuje pri živote jeho nebeský Otec.
     Hoci sa tieto slová dobre počúvajú, musíme pokorne doznať, že ako Tomáš, aj my ich ťažko chápeme. Lebo čosi podobné nik z nás neokúsil. My si niečo také nedokážeme predstaviť a čo si nedokážeme predstaviť, proti tomu sa staviame. Ale je to správne?
     Pozrite, naša predstavivosť je veľmi obmedzená, nestačí ani na pochopenie toho, čo ľudia bežne dokážu vyrobiť. Napríklad, vieme, že motor má 6 tisíc otáčok za minútu. Dokážeme si to predstaviť? Ešte tak 5 či 10 otáčok, ale 6 tisíc? Otáčky motora sú nezávislé od našej predstavivosti. A my by sme chceli spútať Boha v jeho dielach našou predstavivosťou? Chceli by sme si povedať: „Keď si neviem predstaviť život zmŕtvychvstalého Krista, tak som proti tomu?!“ Nezabúdajme, že keď na zemi existujú skutočnosti, ktoré si nedokážeme predstaviť, o čo skôr existujú Božské skutočnosti, ktoré si tiež nedokážeme predstaviť. Preto chcel Ježiš naznačiť apoštolom aj nám asi toto: „Ja som vstal z mŕtvych a už som sa nevrátil do svojho bývalého pozemského spôsobu života, aby som bol hmotný, a teda hladný, smädný, unavený, aby som musel zomrieť. Som ten istý, ale premenený!“
     Myslím, že v tejto chvíli sme všetci spozorneli. Prečo? Lebo to sa týka aj nás. Aj nám je súdené raz zomrieť a potom žiť takýmto životom. No povedzte, koho z nás by nezaujímalo, čo ho čaká? Istotu k takémuto životu nám dáva sám Ježiš. On hovorí: „Kde som ja, tam bude aj môj učeník.“ A my predsa sme jeho učeníci. Budeme tam, kde je on.
     Čosi nám napovedá aj príroda. Teraz na jar sme akýsi viac otvorení poučiť sa z nej. Len si predstavme ťarbavú, odpudzujúcu, nešikovnú húsenicu. Tento živočích sa však raz premení a zrazu poletuje ako ľahunký, svieži, krásny, pestrofarebný motýľ. Veď keď takéto úžasné veci jestvujú v prírode, u človeka by malo byť nemožné takého jestvovanie? Jestvovanie vo viacerých formách? Ale ono existuje. Prvú fázu človek žije v živote matky, kedy nemá samostatné dýchanie, výživu, obeh krvi a vylučovanie, lebo všetko to zabezpečuje telo matky. Potom nastane bolestný pôrod a človek sa osamostatní. Má vlastný obeh krvi, dýchanie, výživu, vylučovanie. Tento pozemský život, ktorý trvá určitý čas, preruší smrť. Ona ukončí druhú fázu ľudského života a zároveň je bolestným pôrodom pre tretiu fázu, pri ktorej sa všetko pozemské premení na nebeské - porušiteľné na neporušiteľné, smrteľné na nesmrteľné. V tejto fáze žije človek iný život, nový život. Život bez trápenia, chorôb, sĺz, bolesti a umierania. Túto fázu života nám práve Ježiš v dnešnom evanjeliu priblížil a ukázal.
     Však k dosiahnutiu tejto tretej fázy života Ježiš nám kladie podmienku. Je ňou viera. Sám hovorí: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie“ a pokračuje: „A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.“ Tak to je jeho podmienka. Veriť v neho. To znamená, nasledovať ho, priľnúť k nemu, kráčať za ním, stretať sa s ním, jesť ho ako chlieb. Toto je viera v Ježiša Krista.
     Profesor Lindeman sa podujal na malej lodičke preplávať Tichý oceán. Vedel, že už vyše 100 ľudí sa o to pokúšalo, ale doplatili na to životom. Po 40. až 50. dňoch na mori dostali halucinácie, zošaleli a potom zomreli. Lindeman tvrdil, že zahynuli preto, lebo nemali dostatok viery, preto celých šesť mesiacov pred pokusom živil v sebe vieru a ustavične si opakoval: „Ja to dokážem!“ Týmto cvičením získal pocit istoty, ktorý sa rovná náboženskému pocitu istoty a bol presvedčený, že bola v ňom božská sila. Tak pripravený strávil 72 dní a nocí na morskej hladine. Jediný zo všetkých prežil a tento pokus potvrdil, aká úžasná sila je vo viere.
     Aj my využime tento veľkonočný čas, aby sme v sebe posilnili vieru v Ježiša, aby sme upevnili priateľstvo s ním, aby sme sa stali jeho vernými bratmi a sestrami. To znamená, že sa máme snažiť mu byť podobní a potom táto podoba sa prenesie aj do večnosti. A nezabudnime, že viera je sila!