Archív Nedeľných čítaní a homílií

Zoslanie Ducha Svätého - rok A


     Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: "Pokoj vám!" Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: "Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás." Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: "Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané."


Jn 20, 19- 23

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Keď človek dýcha, je dobre. Ak sa stane dajaké nešťastie, prvá vec, ktorú treba zistiť, je či dýcha. Ak je dych zastavený alebo vyrazený, treba rýchle konať, lebo hrozí smrť.
     Nutnosť dýchania si uvedomoval aj Ježiš. Preto na apoštolov dýchol a povedal im: "Prijmite Ducha Svätého."
     Nám sa to možno zdá čudné, preto máme na perách otázku: "Prečo na nich dýchol?" Chcel im tým naznačiť, kto je Duch Svätý. Lebo kde je dych, tam je život a život je v Bohu. Náš Boh je živý a On je pôvodcom každého života. Ľudský rozum je ale veľmi slabý na to, aby vedel pochopiť, v čom spočíva Boží život. Ježiš nám však pootvoril dvierka, aby sme i slabým rozumom aspoň čosi pochopili.
     V Bohu sa Otec a Syn nevýslovne milujú. Láska, ktorá vychádza od Otca k Synovi a od Syna k Otcovi sa volá Duch Svätý - je nekonečne veľká, vrúcna, živá a žijúca. V tejto láske spočíva Boží život. A keďže sa život prejavuje dýchaním, môžeme Ducha Svätého nazvať "Božím dychom, Svätým dýchaním". To je prvý dôvod, prečo Ježiš dýchol na apoštolov, lebo Duch Svätý je Svätým dychom lásky v Bohu.
     Ale poďme ešte ďalej. Ježiš dýchol na apoštolov preto, aby si uvedomili, že aj oni majú prijať dych Božej lásky. Zaiste viete, že učiteľ a žiaci v tých časoch spolu žili, spolu chodili. Učiteľ uprednostnil žiakov aj pred vlastnou rodinou. Preto aj v evanjeliách Ježiša takmer nevidíme samého. Vždy sú pri ňom učeníci, aby videli a počuli všetko, čo robí a učí. Ale aj napriek tomu im chýbala pevná viera. Veď si len spomeňme, ako sa dohadovali, kto je medzi nimi prvý, kto bude sedieť najbližšie pri Ježišovi v jeho kráľovstve, ako ho Peter zradil, ako sa rozutekali od kríža, aký strach mali pred Židmi, ako neverili ženám, že Ježiš žije. Smelo môžeme povedať, že napriek Ježišovej blízkosti im jeho vzor nepostačoval. Preto im povedal: "Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám." Ježiš svoj prísľub splnil a vidíme, ako to apoštolom pomohlo. Peter stojí pred zástupom ľudí a neohrozene káže. Z človeka, ktorý mal strach, sa stal nebojácny hlásateľ Ježišovej Pravdy, ktorý je ochotný dať sa aj ukrižovať. Ako sa to stalo? Azda tak, že začal uvažovať, premýšľať, analyzovať, a tak si vlastnou silou utvoril nové presvedčenie? Vôbec nie! Vôbec sa to nestalo jeho silou a presvedčením! Peter k svojmu doterajšiemu životu prijal od Pána nový život, nový dych, Sväté dýchanie Božej lásky - Ducha Svätého. On premenil Petra i ostatných apoštolov na dospelých a dozretých Božích synov. Preto na nich dýchol, a to je druhý dôvod, aby videli, že k svojmu ľudskému dýchaniu dostanú ešte nové, sväté dýchanie Božej lásky - Ducha Svätého.
     Teraz sme ale na rade my, ktorí sa niekedy nazdávame, že naša cesta k Ježišovi má asi vyzerať takto: On stojí ďaleko na opačnej strane cesty a my máme skúmať, či má pravdu. Máme hľadať argumenty, ktoré nám pomôžu k nemu sa dajakým spôsobom dostať. Takto však by sme sa k nemu nikdy nedostali. Lebo opravdivá viera v Ježiša nie je dokazovanie ani argumentácia. Spomeňme si na jeho rozhovor s Nikodémom: "Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva." Pán tu nespomína argumenty ani dôkazy. On hovorí o znovuzrodení z vody a z Ducha Svätého. V znovuzrodení spočíva podstata viery, a nie v argumentoch. V argumentoch spočíva sila vedy.
     Potvrdzuje to aj istý spisovateľ, ktorý rozpráva o mužovi a jeho dcére Márii. Opustil manželku a tak výchova dcéry zostala na nej. Viedla ju vo viere a vychovala z nej dobré a nábožné dievča. Keď mala 20 rokov, odišla na dlhší čas do domu otca. Otec ateista, bol zhrozený jej nábožnosťou. Preto Márii ponúkol čítať ateistický časopis, ktorý už dlhé roky redigoval. Písal v ňom dlhé články proti Bohu, duši, večnosti, Cirkvi. Dcéra si pozorne prečítala články svojho otca, na čo sa jej opýtal, či už má konečne otvorené oči a pozná pravdu. Dcéra ho však zaskočila: "Drahý otec, prosím, povoľte mi vstúpiť do kláštora, lebo žiadne argumenty na svete nie sú silnejšie, než moje šťastie, ktoré cítim, keď milujem Ježiša." Jej viera nespočívala v argumentoch, veď čo sú argumenty proti sile Ducha Svätého? Otec zostal dojatý a zlomený jej silnou vierou. Cíti, že má dočinenia so silou Ducha Svätého. Prvý raz stojí proti Božej sile, a tak sa zrieka svojho ateizmu, stáva sa konvertitom a sprevádza svoju dcéru do kláštora. Aj z toho vidíme, že sila viery nespočíva v argumentoch, ale že je to dielo a dar Ducha Svätého.
     Aké poučenie tu plynie pre nás? Ak sa chceme skutočne dostať k Ježišovi, nehľadajme argumenty, ktoré dokáže pochopiť náš vlastný rozum. Namiesto toho volajme k Pánovi, aby aj na nás dýchol svojho Ducha, ktorý nás preporodí, obnoví a pretvorí na lepších ľudí, ktorí budú celým svojím srdcom oddaní Bohu. A doznajme sami, kedy má byť toto volanie najsilnejšie, ak nie práve v tento deň?