Archív Nedeľných čítaní a homílií

3. nedeľa v období „cez rok“ - rok A


     Keď sa Ježiš dopočul, že Jána uväznili, odobral sa do Galiley. Opustil Nazaret a prišiel bývať do pobrežného mesta Kafarnaum, v končinách Zabulon a Neftali, aby sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: „Krajina Zabulon a krajina Neftali, na ceste k moru, za Jordánom, Galilea pohanov! Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo.
     Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti.“ Od tej chvíle začal Ježiš hlásať: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ Keď raz kráčal popri Galilejskom mori, videl dvoch bratov, Šimona, ktorý sa volá Peter, a jeho brata Ondreja, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. I povedal im: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ Oni hneď zanechali siete a išli za ním. Ako šiel odtiaľ ďalej, videl iných dvoch bratov, Jakuba Zebedejovho a jeho brata Jána, ako na lodi so svojím otcom Zebedejom opravujú siete, aj ich povolal. Oni hneď zanechali loď i svojho otca a išli za ním. A Ježiš chodil po celej Galilei, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľuďom.


Mt 4, 12- 23

Myšlienky k homílii diakona Juraja Kormútha

     Nedávno som položil asi päťročnému chlapcovi otázku: Už vieš, čím budeš? Chlapec mi odpovedal s dôstojnosťou diplomata: Nie, ešte som o tom nerozmýšľal. Jeho mama to s hrdosťou komentovala: Celkom múdra odpoveď, rozmýšľať o takých dôležitých rozhodnutiach, ako je povolanie, má ešte čas.
     V dnešnom evanjeliu sme tiež mohli zachytiť túto tému. Keď Ježiš kráčal popri Galilejskom mori povedal mužom, ktorých si vyhliadol: Poďte za mnou, urobím z vás rybárov ľudí. Oni hneď zanechali siete a išli za ním.
     Keby som vám položil otázku, aké máte povolanie, najskôr by ste mi povedali: Ja som šofér, architekt, zdravotná sestra, novinárka, lekár, ja ešte študujem a pod. V čisto katolíckom prostredí môžeme nájsť aj iný význam tohto slova. Keď vidíte nejakého mládenca, ktorý rád miništruje, príliš si nevšíma dievčatá, po omši dlho sedí v lavici, modlí sa, najlepšie je, ak pri tom ešte občas hlasno vzdychá, skúsení vtedy okolo neho chodia po špičkách, žmurkajú na seba a šepkajú: On má povolanie. To znamená - iste si už skoro podá prihlášku do kňazského seminára alebo zabúcha na bránu nejakého kláštora.
     Tieto protiklady nám hovoria o dvoch extrémoch v chápaní povolania:
     - chápe sa ako zamestnanie, profesia bez akejkoľvek náväznosti na Boha a jeho vôľu;
     - zredukovalo sa na špecifické povolanie, ako je kňazstvo alebo rehoľný stav.
     Božie slovo nás dnes posúva trocha ďalej a akoby v nás provokovalo otázku: Čo to znamená, že Boh si niekoho povoláva? Zo situácie, ktorú nám vykresľuje v evanjeliu Matúš, môžeme spoznať, že pod povolaním sa myslí dialóg o našom vlastnom živote. Keď sa chceme rozprávať, treba na to dvoch. Boh hovorí a človek odpovedá - a ako vyzerá taký rozhovor? Šimon, Ondrej, Jakub a Ján z dnešného evanjelia neboli paralyzovaní božou mocou, a preto hneď museli všetko zanechať, ani nemali na čele napísané: Tohto som si vyvolil za svojho apoštola. Naopak, ich povolanie bolo dialógom. Vo vnútornom rozhovore s Bohom a hľadaní cieľa svojho života spoznali, že pre nich najdôležitejšou úlohou je odteraz kráčať s Ježišom. Bez tohto vnútorného rozhovoru s Bohom by jednoducho zostali rybármi a na stretnutie s Ježišom by si po rokoch len matne spomínali.
     Prečo je ten dialóg v povolaní taký dôležitý? Poslanie, ktoré človek dostáva, nie je nejaký dopredu vyhotovený scenár a my nie sme žiadne bábky v divadle sveta. Boh s nami počíta, ale nezaobchádza s nami ako antickí bohovia či neúprosný osud. Do božieho scenára je zakomponovaný najväčší dar, ktorým sa vyznačuje človek, rozum a slobodná vôľa. Ale bez dialógu s darcom a zdrojom života naše povolanie nemožno spoznať, zostane iba skutkom našej sebarealizácie, zamestnaním, ktoré človeka nenaplní. Boh každého z nás postavil do sveta s nezameniteľným poslaním a je nesmierne dôležité, aby sme to poslanie objavili, porozumeli mu a mali odvahu ho prijať aj uskutočňovať.
     Veľa mladých ľudí sa dostatočne nezaoberá rozpoznávaním svojho povolania. Dôvodom môže byť nielen ich povrchnosť, ale aj strach. Často sa boja, že nezvládnu to, k čomu ich Boh volá, ale aj toho, že veľa stratia. Môžeme okolo seba sledovať, že vek tých, ktorí uzatvárajú manželstvo, stále stúpa. Počet detí naopak stále klesá a nie je to zapríčinené iba zhoršenou sociálnou istotou v našej krajine. Tento trend je aj v tých krajinách, ku ktorým sa snažíme hospodársky priblížiť. Podobný strach sa objavuje aj pri duchovných povolaniach, keď mladí uvažujú, že ak sa niekto stane kňazom či rehoľnou sestrou, bude v živote ochudobnený o rodinu. Je to však strach nedomyslený, pretože keď Boh volá, potom dáva aj pomoc, aby sme to, k čomu sme volaní, čestne a naplno vykonali. Nielen v zmysle splnenia úlohy, ale v zmysle životného naplnenia a spokojnosti.
     Je hľadanie povolania len úlohou pre mladých? Ak mám manžela, deti či som kňaz alebo rehoľná sestra, už sa ma otázka povolania netýka? Nutnosť hľadať povolanie nekončí pre mňa uzavretím manželstva, doživotnými sľubmi či kňazskou vysviackou. Moje povolanie je celoživotnou úlohou. Po jeho spoznaní prichádza mnoho nových výziev a premien, na ktoré mám správne reagovať. Učeníci z dnešného evanjelia spoznali, že je pre nich najdôležitejšou úlohou odteraz kráčať s Ježišom. Bez vnútorného rozhovoru s Bohom by jednoducho zostali rybármi. Výzva kráčať s Ježišom je aktuálna aj pre nás. Ak chcem prežiť život, ktorý bude naplnený aj vyššími hodnotami, ako je spokojnosť z dobre vykonanej práce, som aj ja pozvaný do dialógu s Bohom. Nemajme strach, pretože keď Boh volá, potom dáva aj pomoc, aby sme to, k čomu sme volaní, čestne a naplno uskutočnili.