Archív Nedeľných čítaní a homílií

18. nedeľa v období „cez rok“ - rok A


     Keď Ježiš počul o smrti Jána Krstiteľa, odobral sa odtiaľ loďou na pusté miesto do samoty. Ale zástupy sa o tom dopočuli a pešo išli z miest za ním. Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi a uzdravoval im chorých. A keď sa zvečerilo, pristúpili k nemu učeníci a hovorili: „Toto miesto je pusté a čas už pokročil. Rozpusť zástupy, nech sa rozídu do dedín kúpiť si jedlo.“ Ale Ježiš im povedal: „Nemusia nikam chodiť; vy im dajte jesť!“ Oni mu vraveli: „Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby.“ On povedal: „Prineste mi ich sem!“ Potom rozkázal, aby si zástupy posadali na trávu. Vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom. Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov zvyšných odrobín. A tých, čo jedli, bolo asi päťtisíc mužov okrem žien a detí.


Mt 14, 13- 21

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Bolela vás niekedy láska? Čudujete sa tomuto výrazu? Je to výraz matky Terezy z Kalkaty. Ona hovorí, že láska je len vtedy opravdivá, keď bolí.
     Ježišova láska k ľuďom bolela. Svedectvom je aj dnešné evanjelium. Trápilo ho, že päťtisíc ľudí ho dlho počúva a sú hladní. Záležalo mu aj na jedle, ktoré ľuďom chýbalo. Aby zachránil situáciu, urobil zázrak. Rozmnožil päť chlebov a dve ryby, aby sa všetci dosýta najedli.
     Ježišova reč sa niesla v pokojnom tóne, až na jednu vetu, ktorú povedal dobre nahlas a trocha aj s hnevom. Adresoval ju apoštolom: Vy im dajte jesť! Ich láska k ľuďom nebola opravdivá a nespôsobovala im starosti. Chceli ľudí prepustiť, potom pokojne si sadnúť a najesť sa. Vykladači Svätého písma hovoria, že tento úsek sa dá vysvetliť dvojakým spôsobom:
     – chlieb a ryby v Ježišových rukách sa tak rozmnožili, že nimi nasýtil tisícové zástupy;
     – apoštoli sa dokázali podeliť so svojím pokrmom a pomáhali Ježišovi nasýtiť najskôr iných a až potom seba.
     V jednom aj v druhom prípade ide o zázrak.
     Nasýtiť hladných je aktuálne aj v súčasnosti, hoci niekto by tvrdil, že predsa v našej krajine nie je hlad. V našej možno nie, ale vo svete existuje veľa krajín, kde hlad je. Tam možno vidieť veľa podvyživených detí, ktoré hladné vstávajú a hladné idú aj spať. Aj dnes, v 21. storočí, dve tretiny ľudstva hladujú a asi 40 miliónov ľudí ročne zomiera od hladu. A tí, ktorí videli zomierať ľudí od hladu, hovoria, že taká smrť je hrozná.
     V minulosti však situácia bola ešte horšia, preto Cirkev vždy brala Ježišovu výzvu apoštolom: Vy im dajte jesť! veľmi vážne. Apoštoli po skončení Eucharistickej slávnosti pozvali veriacich na agape, aby posilnili aj svoje telá. Čo zostalo, diakoni roznášali starým a chorým ľuďom, ktorí sa na liturgickej slávnosti nemohli zúčastniť. V neskorších dobách to bola práve Cirkev, ktorá stavala starobince, chudobince, sirotince a nemocnice, v ktorých sa starala o potreby svojich detí. Kristovu výzvu však máme plniť aj my. Poviete si, že u nás nie je hlad. Ale doznajme si, ako môžeme pokojne jesť chlieb, keď kdesi vo svete naši bratia a sestry hladujú? Ako im však pomôcť, keď žijú tak ďaleko od nás? Odpoveď nám dáva evanjelium dnešnej nedele: Víťazstvo nad hladom vo svete sa začína víťazstvom nad naším vlastným egoizmom. My sa musíme premeniť, aby sme boli pozorní, prívetiví, srdeční, úslužní, láskyplní a pohostinní k ostatným ľuďom. K nášmu pecňu chleba potrebujeme aj nové srdce. V tomto srdci je Ježišov Duch a keď sa svet obnoví Ježišovým Duchom, nebudú ľudia umierať od hladu. Keď začneme obnovu srdca každý u seba, vtedy začneme víťaziť nad hladom vo svete.
     Už teda chápeme, ako naplniť Ježišovu výzvu: Vy im dajte jesť!? Obnovou srdca, ochotou, pracovitosťou, láskavosťou a štedrosťou. Oplývam týmito vlastnosťami? Obnovujem svoje srdce Ježišovým Duchom?
     Všimnime si, ako si obnovila dušu i srdce vysokoškoláčka Marta. Pochádzala z malej dedinky z východného Slovenska a bola vďačná, že môže študovať v Bratislave. Rada chodievala na prednášky, ale aj do kina, na diskotéky a do partie mladých ľudí. Hoci bola doma vychovávaná vo viere, v Bratislave na Boha zabudla. Po skončení vysokej školy začala pracovať ako učiteľka. Stala sa ateistkou a nepomohli tu ani slzy a prosby matky, ktorú to veľmi bolelo. Značný podiel na tom mal aj istý mladý ambiciózny profesor, ktorý sa nikdy netajil tým, že je ateista a vieru v živote vôbec nepotrebuje.
     Po čase matka ochorela a dcéra ju priviedla do Bratislavy na vyšetrenie do nemocnice. Keď cestou do nemocnice prechádzali okolo Blumentálu, matka sa chcela pomodliť. Dcéra však zareagovala: Mami, ty choď, ja ťa vonku počkám. Však bolo chladno a fúkal studený vietor, preto do kostola neskôr vstúpila aj ona. Bola svätá omša a začínalo práve sväté prijímanie. Marta bola prekvapená z množstva ľudí, ktorí pristúpili k Eucharistii a medzi nimi išla aj jej matka. Vtedy si spomenula, ako ona pred rokmi pristúpila k Prvému svätému prijímaniu. Ako tak premýšľala, všimla si, že na prijímanie ide známa tvár – profesor, ateista. Zostala šokovaná a rozpačitá, ale po omši ho ale počkala a pozdravila. Profesor videl jej rozpaky a povedal jej: Už päť rokov chodím do kostola a presedím tu celé hodiny. Jedno ma však veľmi trápi: Koľko mladých ľudí som svojím životom viedol k nevere. Ak ste mi aj vy verili, keď som hovoril proti Bohu, tak mi prosím ešte viac verte dnes, keď vám o ňom svedčím. Marta sa nezmohla ani na slovo. Mamu zaviedla do nemocnice a často ju navštevovala. Začala navštevovať aj svojho profesora, veľa sa s ním rozprávala a napokon aj vďaka nemu, sa stala veriacou. Dnes je mu za to veľmi vďačná.
     Aj my, povzbudení touto udalosťou modlime sa pri dnešnej svätej omši: Ježišu, ktorý si nasýtil hladné zástupy, naplň nás svojím Duchom, aby sme sa premenili na nových ľudí, ktorí vedia iným dopriať aj poskytnúť chlieb, úsmev a radosť z poznania viery v teba. Daj nám milosť, aby tak, ako matku Terezu, nás láska k tebe bolela.