Archív Nedeľných čítaní a homílií

19. nedeľa v období „cez rok“ - rok A


     Len čo Ježiš nasýtil zástupy, rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám. Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim. Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli. Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“


Mt 14, 22- 33

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Populárni ľudia zvyknú na konci svojho života písať memoáre. Obyčajne majú veľký čitateľský ohlas a čoskoro po knižnom vydaní ich ľudia doslova rozoberú. Každý človek by však mohol na konci života napísať memoáre a iste by to bolo veľmi zaujímavé a poučné čítanie. Jedna z kapitol, by sa však u každého mohla niesť pod názvom: Búrky v mojom živote.
     Búrka je symbolom prudkej zmeny. Búrky v živote zažil aj apoštol Peter. Neboli to však iba klasické búrky, ktoré zažil ako rybár na mori, ale boli to aj búrky, ktoré mu pripravil Ježiš, aby sa cez ne mohol otestovať, aká je jeho viera a láska k nemu.
     Prvú Petrovu búrku opisuje dnešné evanjelium. Peter prosí Ježiša, aby smel ísť k nemu po vode, hoci veľmi dobre vie, že pre človeka čosi také nie je vôbec možné. S Ježišovou pomocou to však dokázal, ale jeho viera dlho nevydržala. Po prvých krokoch sa prestane na Ježiša pozerať, naľaká sa veľkých vĺn, studeného vetra a zapochybuje, že k Ježišovi dôjde. Preto zúfalo kričí: Pane, zachráň ma! Ježiš ho chytil za ruku a napomenul ho: Maloverný, prečo si pochyboval?
     Druhé veľmi kritické obdobie zažil Peter, keď Ježiša zajali. On sa zohrieval pri ohni na dvore veľkňaza a zo strachu trikrát zaprel svojho Majstra. Vtedy ho Ježiš opäť zachránil. Pozrel sa na neho pohľadom plným lásky a odpustenia a Petrovi nič nezostalo, len sa rozplakať a oľutovať svoju zradu.
     Tretia búrka doľahla na Petra v roku 67 v Ríme počas prenasledovania kresťanov. Ježiš už nie je fyzicky pri ňom, ale Peter je odhodlaný nezradiť ho, ba aj pre neho zomrieť. Zomiera na kríži s vedomím, že ide k svojmu Majstrovi.
     Aj my sa podobáme Petrovi, lebo v našom živote z Božieho dopustenia prežívame rôzne búrky. Aj nás chce cez ne otestovať vo viere a láske k nemu. Môžeme ich rozdeliť na tri obdobia. V mladosti sa prejavujú bojom s našou nezodpovednosťou, zmyselnosťou, alebo s rôznymi drogami. V zrelom veku dopadajú na človeka starosti v podobe nevery v manželstve, nechceného tehotenstva, problémy zdravotné a finančné. V starobe sa zasa vynárajú rôzne pochybnosti: Mal môj život zmysel? Existuje Boh? Jestvuje večný život? Povedzte sami, či to nie sú búrky? A keď k nim pripočítame neúspechy v škole, v práci alebo smrť blízkych ľudí, koľkokrát by sa človek v takomto rozpoložení akoby mal utopiť? Koľkokrát sa vtedy cíti úplne opustený a kladie si otázku: Ako ďalej? Čo vtedy robiť?
     Odpoveď nám dáva známy kardinál Jozef Svenens. V jednej svojej kázni spomína príbeh, o ktorom písali temer všetky noviny. Neskoro v noci začal horieť dom, v ktorom boli rodičia s deťmi. Vybehli von a s hrôzou pozerali, ako sa plamene šíria a zachvacujú ich dom. Zrazu si uvedomia, že ich päťročný syn zostal dnu. Zľakol sa ohňa a vybehol do hornej izby. Rodičia sú zúfalí. Vtom sa otvorí oblok a vidieť v ňom vystrašenú chlapcovu tvár. Otec z celej sily kričí: Skoč! Chlapec však nič iné nevidí, iba plamene. Otca však počuje a kričí: Ocko, ja ťa nevidím! Ale ja ťa vidím – kričí zasa otec – to stačí! Len skoč! Chlapec nabral odvahu a vyskočil z okna rovno do náručia svojho otca.
     To je odpoveď na naše otázky a pochybnosti. Aj nám sa v nebezpečenstvách a búrkach života prihovára Boh: Neboj sa, dúfaj, skoč do môjho náručia! Ako často však aj my kričíme: Bože, ja ťa nevidím, ani nepočujem! Máme problémy so zmyselnosťou, drogami, manželskou neverou, nechceným tehotenstvom, vierou v Boha? Máme problémy v škole, v práci, s nevyliečiteľnou chorobou? Máme strach zo smrti? Skočme do Božieho náručia!
     Ktosi sa ale môže spýtať, kde nabrať odvahu? Skúsenosť nás učí, že v týchto dramatických situáciách víťazia tí, ktorí žijú múdro a zbožne, milujú modlitbu a sviatostný život a zachovávajú evanjeliové rady. Tí sú pripravení premôcť aj veľké búrky v živote, lebo sú verní Bohu aj v drobných udalostiach života. Odvahou je teda praktický kresťanský život, kedy človek aj vo veľkých ťažkostiach dokáže s odvahou a odhodlaním skočiť do náruče nebeského Otca.
     Možno aj v tomto týždni príde na nás dajaká búrka. Neváhajme a skočme do náručia Božieho, ktoré je pre nás neustále otvorené.