Archív Nedeľných čítaní a homílií

22. nedeľa v období „cez rok“ - rok A


     Ježiš začal svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ On sa obrátil a povedal Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ Potom Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?! Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov.“


Mt 16, 21- 27

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Hovorí sa, že o niektorých veciach je lepšie nehovoriť. Napríklad o smrti, preto človek robí všetko, aby na ňu nemyslel a život si snaží maximálne predĺžiť. Užíva drahé lieky, zdravo sa stravuje, navštevuje kúpele... A keď medzi nami žije ešte dajaký významný človek, boli by sme najradšej, keby bol na svete večne.
     Táto situácia je zachytená v dnešnom evanjeliu. Peter si tiež myslel, že Ježiš bude medzi apoštolmi neustále. Zarazilo ho, že začal rozprávať o utrpení a smrti. S tým sa jednoducho nedokázal zmieriť. Vzal si Ježiša nabok a zhrozene hovoril: Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať! Všimli ste si Ježišovu reakciu? Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!
     Čo chcel Ježiš povedať týmto pokarhaním? Peter myslel len na ľudské záležitosti a na Božie zabúdal. Musí si ale uvedomiť, že človek je stvorený pre nekonečnosť a často svoje túžby stavia na nesprávnu kartu – na pozemský život. Peter mal na mysli len pozemský život a doznajme si, že iba naň často myslíme aj my. Ježiš nás ale upozorňuje: Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.
     Ježiš priviedol učeníkov, a aj nás, k dobrovoľnej smrti. Hovorí im, aj nám, o nej zdanlivo protirečivými slovami: Kto kvôli mne zomrie, bude žiť… Žiada od svojich učeníkov kvôli večnému životu časnú smrť. Žiada ju však násilnícky? Vôbec nie! Hovorí: Kto chce... Každému teda ponecháva slobodu, každý si môže vybrať cestu, ktorou chce kráčať. Ježiš nám ponúka dve cesty:
     – cestu, ktorá vedie na Golgotu, k smrtiacemu drevu kríža, ale aj k otvorenému hrobu, znamenajúcemu začiatok nikdy nehynúceho života;
     – cestu, ktorá obchádza zďaleka horu utrpenia, ale sa končí vo večnej smrti, vo večnej tme.
     Ktorú cestu si ja vyberiem? Ježiš mi ponúka slobodné rozhodnutie sa. Ak sa rozhodnem pre prvú cestu, ponúka mi dve možnosti jej splnenia:
     – cesta mučeníka – cesta náhlej straty života,
     – cesta vyznávača – cesta postupného vyčerpania svojich síl.
     Iste cítime, že pre nás je prijateľnejšia cesta vyznavača, lebo s mučeníctvom je to ťažké a skoro nedosiahnuteľné. Vyznavačom sa môže stať každý z nás a svedectvom svojho života môže rozprávať o Kristovi až do úplného vyčerpania svojich síl. To je správna karta, na ktorú máme všetci vsadiť. Je ňou večný život, ku ktorému sa dostaneme postupným vyčerpaním svojich síl – vydávaním svedectva o Kristovi. Ak to dokážeme, predĺžime si život, nie o desať, dvadsať, päťdesiat rokov, ale na celú večnosť.
     Ježiš nám celkom jasne a zreteľne naznačuje cestu k nemu. Lenže dobre nás pozná a vie, aká je slabá naša viera, ako ťažko sa nám počúva, čoho všetkého sa máme z lásky k nemu zriecť. Preto sa nám celkom priateľsky a bratsky prihovára: Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?! Opäť nám ponúka dve varianty života: získať hoci aj celý svet, ale stratiť nebo, alebo stratiť pôžitky sveta a získať blaženosť neba. Svet neznamená pre Krista dajakú nepatrnú hodnotu, ale pýta sa, čo by sme mali z toho, keby sme kvôli svetu stratili nebo? Kvôli večnému životu sa oplatí stratiť všetko: majetok, priateľstvá, česť, zdravie, skrátka všetko, čo nazývame svetom alebo životom. Sme však slobodní a môžeme sa rozhodnúť. Boli by sme však zlými a nešikovnými obchodníkmi, keby sme v tomto ohľade čo len na chvíľku zaváhali. Nebo je totiž nekonečná hodnota a najväčší poklad.
     Som ochotný zriecť sa pozemských vecí pre nebeské kráľovstvo? Je večný život mojou hlavnou prioritou? Prosím o dar večného života a usilujem sa ho dosiahnuť? Myslím naň, najmä vo chvíľach pokušenia?
     Na hodine náboženstva sa spýtal kňaz detí: Kedy sa modlíte? Tu nastal veľký krik a jedno dieťa cez druhé sa prekrikovalo: ráno, na obed, večer, cestou do školy, pred jedlom, po jedle, na svätej omši, v kostole, pred písomkou… Jožko však mlčal a ticho sedel v poslednej lavici. Kňaz videl, že nereaguje, a tak sa ho spýtal: Ty sa kedy modlíš? Chlapec hanblivo a potichu povedal: Keď hrmí…
     Nepodobáme sa Jožkovi aj my? Ako málo myslíme na večnosť, ako málo myslíme na Boha! Buďme úprimní, obyčajne len vtedy, keď v našom živote hrmí. Preto sa dnes zapáľme túžbou po nebi a uvedomme si, že nie je až tak dôležité zachraňovanie a predlžovanie tohto života, ale získanie večného života. A pre túto métu pracujme aj v nastávajúcom týždni.