Archív Nedeľných čítaní a homílií

28. nedeľa v období „cez rok“ - rok A


     Ježiš znova hovoril veľkňazom a starším ľudu v podobenstvách: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. Ale oni nechceli ísť. Znova poslal iných sluhov s odkazom: „Povedzte pozvaným: Hostinu som už pri chystal, voly a kŕmny dobytok sú pozabíjané a všetko je pripravené; poďte na svadbu!“ Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili. Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil. Potom povedal svojim sluhom: „Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodní. Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu.“ Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých; a svadobná sieň sa naplnila hosťami. Keď kráľ vošiel pozrieť si hostí, zbadal tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu. Povedal mu: „Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu?“ On onemel. Tu kráľ povedal sluhom: „Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami. Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“


Mt 22, 1- 14

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Iste mi dáte za pravdu, že keď sa v rodine koná svadba, všetko je „hore nohami“. Vybavuje sa tisíc vecí, aby obrad aj hostina prebehli dôstojne a nič nechýbalo.
     Svadobnú hostinu spomína Ježiš aj vo svojom podobenstve. Podľa orientálneho zvyku nevestin otec poslal každému pozvanému svadobné rúcho, v ktorom si mal zasadnúť k stolu. Keď ho zapatrošil, bolo zle. Tak sa stalo aj mužovi z podobenstva, preto ho z hostiny vyhodili.
     Ježiš prirovnáva svadobnú hostinu k večnému životu. Každý z nás dostal svadobné rúcho v podobe krstu, ktorý nás zaväzuje, aby sme žili v posväcujúcej milosti a konali dobré skutky.
     Milosť posväcujúca je trvalý stav nadprirodzenej svätosti, je princípom nadprirodzeného života človeka, ako duša je princípom jeho prirodzeného života. Očistí človeka od hriechov, urobí ho vnútorne svätým Božím dieťaťom, dá mu účasť na Božskej prirodzenosti a právo na nebeskú blaženosť. Vzniká prebývaním Ducha Svätého v duši, ktorá je v stave milosti chrámom Najsvätejšej Trojice. Nadobúda sa sviatosťami, zväčšuje sa zásluhami a stráca sa smrteľným hriechom. Život v milosti posväcujúcej znamená: pravidelne prijímať sviatosti a vyhýbať sa tak smrteľnému hriechu, ako najväčšiemu zlu.
     K svadobnému rúchu patrí aj snaha konať dobré skutky. Tu však mnohí ľudia narážajú na problém. Žijú v omyle, že k spáse stačí iba viera, alebo len to, že sa vyhýbajú zlu. Ježiš tieto tvrdenia zamieta: Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a každému odplatí podľa jeho skutkov. Vynára sa nám otázka: Môžu byť spasení ľudia, ktorí síce nič zlé, ale ani nič dobré, neurobia? Možno na prvý pohľad otázka znie nezmyselne. Je to však iba zdanie, lebo je veľa ľudí, ktorí si povedia: Nikoho som nezabil, neoklamal, neokradol, nemám žiadne hriechy a ničoho sa neobávam. Je to pravda? Nie! A to hneď z dvoch dôvodov: Boh nám dal desať prikázaní a nie iba dve, či tri. Preto sa nestačí iba chrániť zla, ale treba konať aj dobré skutky, lebo nebeské kráľovstvo je odmenou, ktorú dostanú iba tí, ktorí si ju zaslúžia.
     Predstavme si robotníka, ktorého si najme hospodár na prácu. On však miesto práce si ľahne do chládku a celý deň preleňoší. Je jasné, že za to nedostane žiadnu odmenu. Darmo sa bude vyhovárať, že nič neukradol ani nepokazil. Mzda sa platí za prácu a nie za leňošenie. Aj Ježiš o poslednom súde hovorí, že Boh nás bude hodnotiť podľa toho, koľko dobrých skutkov sme urobili. Aký je nemúdry človek, ktorý si myslí, že je spravodlivý len preto, že nerobí nič zlé, ale o dobré skutky sa nepokúša.
     Ježiš nás v dnešnú nedeľu chce upozorniť, aby sme všetci jasne chápali, čo je potrebné pre večnosť: žiť v milosti posväcujúcej a konať dobré skutky. Pouvažujme nad sebou a pýtajme sa: Keby v tejto chvíli ma Pán pozval do večnosti, aký by bol jeho verdikt nado mnou? Postavil by ma medzi spravodlivých, alebo medzi hriešnikov?
     Istý kráľ mal dvorného šaša a hoci ho mal rád, dokázal ho aj veľmi ponížiť. Raz, keď mal plnú sálu hostí, zavolal si ho, dal mu do rúk palicu a vravel: Budeš ju nosiť dovtedy, kým nenájdeš väčšieho blázna, ako si ty. Tomu ju odovzdáš. Všetci sa na tom náramne bavili. Dni plynuli a kráľ bol čoraz viac smutný, lebo naň doľahla ťažká choroba. Keď ležal na smrteľnej posteli, šašo ho pravidelne navštevoval a chcel ho rozveseliť. Choroba však nabrala rýchly spád a všetci vedeli, že kráľ zomiera. Šašo sa ho spýtal: Kam pôjdeš? Kráľ mu odvetil: Ty blázon jeden, pôjdem tam, odkiaľ už niet návratu. Šašo však pokračoval: Ako si sa pripravil na tak ďalekú cestu? Vtedy sa kráľ zamyslel a ťažkým hlasom vyriekol: Nijako… Vtom šašo k nemu priskočil, podal mu palicu a vravel: Tebe patrí, si väčší blázon, ako ja!
     Náš život je prípravou na cestu, ktorá skončí pri svadobnom stole nášho Pána a bude trvať celú večnosť. Svadobné rúcho sme už dostali, preto si ho zachovajme neporušené a chráňme ho pevnou vierou, životom v milosti posväcujúcej a množstvom dobrých skutkov.