Archív Nedeľných čítaní a homílií

29. nedeľa v období „cez rok“ - rok A


     Farizeji odišli a radili sa, ako by podchytili Ježiša v reči. Poslali k nemu svojich učeníkov a herodiánov so slovami: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť a povedal: „Čo ma pokúšate, pokrytci! Ukážte mi daňový peniaz!“ Oni mu podali denár. Spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?“ Odpovedali mu: „Cisárov.“ Tu im povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“


Mt 22, 15- 21

Myšlienky k homílii diakona Jozefa Vaľka

     Svetské zákony a mocní tohto sveta si vždy a všade zabezpečujú splnenie prvej časti Ježišovho výroku, aby cisár dostal všetko, čo je cisárovo. Preto dnes by som sa spolu s vami pristavil a zamyslel nad Ježišovým odkazom: ... čo je Božie, dávajte Bohu. Nie je v ňom definované nič konkrétne, ale veľmi ľahko môžeme k tomu dospieť. Sme kresťania a Boh nám dáva svoje zákony, ktoré máme dodržiavať, podľa ktorých máme usporadúvať svoj osobný život. Pre mnohých je to dosť náročné, ale ak dospejú až k ich samotnej podstate, vtedy väčšinou pochopia, že o niečom to predsa len je. Pochopia pravý zmysel a význam toho, k čomu nás Ježiš vyzýva: čo je Božie, dajte Bohu. Prichádzame na to, že Jemu musí patriť najvyššia úcta a prvé miesto v našom každodennom osobnom živote. Veď od neho pochádza a v ňom spočíva všetko. Už to, že žijeme na svete, nás musí neustále nabádať a pohýnať k väčšej úcte k Bohu. On nepotrebuje naše peniaze alebo iné pozemské veci. Jediné čo očakáva, je, že mu úplne odovzdáme svoje srdce, že mu ho otvoríme dokorán, aby ho mohol naplniť svojou prítomnosťou, svojou láskou. Vďaka nej by sme ho potom mohli ešte väčšmi milovať a zároveň milovať aj svojich blížnych a napĺňať tak veľký príkaz lásky: „Miluj Boha nadovšetko aj svojho blížneho ako seba samého.“
     Treba venovať Bohu svoj čas. Dokázať si ho nájsť v tejto uponáhľanej dobe, je pre mnohých veľmi ťažké. Neraz pri otázke: Koľko času tráviš v dôvernom rozhovore s Pánom?, dostaneme odpoveď: Ja nemám čas! Mám iné problémy. Je to zbytočne stratený čas, za tú chvíľu sa toho toľko dá urobiť atď. Áno, stihli by sme možno mnoho vecí, ale uvádzame týmto postojom samých seba do omylu, pretože žiaden okamih sa nevyrovná chvíli strávenej s Pánom. Aj keď sa nám to zdá za zbytočné plytvanie času, ktorého nie je až tak veľa, predsa si musíme uvedomiť, že nám nikdy nebude chýbať. Veď koľkí, keď sa ešte len ráno prebúdzajú, už šomrú, že to bude zase deň! Večer idú spať nervózni, lebo to či ono im nevyšlo, ten alebo tamten ich nazlostil. A pritom stačí tak málo, stačí povedať: Pane Bože, ďakujem ti, že som sa mohol prebudiť, že si sa mi dal dožiť dnešného rána. Obetujem ti celý môj deň so všetkým, čo bude, s dobrým aj zlým. Na sklonku dňa tiež treba poďakovať aj prosiť: Bože môj, vďaka ti za všetko, čo si mi dnes doprial prežiť. Čo bolo zlé, odpusť, a to dobré, nech mi je závdavkom pre večný život. Prosím, bedli nado mnou celú noc, aby som ťa mohol aj zajtra celý deň chváliť za dar života.
     Pravý kresťan by sa mal ráno prebúdzať a večer líhať spať s myšlienkou na Boha. Je to naozaj až také ťažké? Ak to tak nerobíme, naučme sa to.
     Farizeji a herodiáni pokúšali Ježiša najprv slovami, ktoré boli pravdivé. ... nehľadíš na osobu človeka. Áno, presne tak ako oni, aj my si to musíme uvedomiť. Ježiš sa nepozerá na to, ako ten druhý vyzerá, čo má oblečené, aký má účes a pod. Ide priamo do podstaty duše človeka, do jeho srdca. To ho najviac zaujíma, o to má najväčšiu starosť, komu ono patrí. Chce, aby sme sa cez dnešné jeho slovo aj my zamysleli a sami si položili otázku: Komu patrí moje srdce? Komu ho ja dávam?