Archív Nedeľných čítaní a homílií

32. nedeľa v období „cez rok“ - rok A


     Ježiš povedal svojim učeníkom toto podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa bude podobať desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi. Päť z nich bolo nerozumných a päť múdrych. Nerozumné si vzali lampy, ale olej si so sebou nevzali. Múdre si vzali s lampami aj olej do nádob. Keď ženích neprichádzal, všetkým sa začalo driemať a zaspali. O polnoci sa strhol krik: „Ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety!“ Všetky panny sa prebudili a pripravovali si lampy. Tu nerozumné panny povedali múdrym: „Dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú.“ Ale múdre odvetili: „Aby azda nebolo ani nám ani vám málo, choďte radšej k predavačom a kúpte si!“ No kým išli kupovať olej, prišiel ženích a tie, čo boli pripravené, vošli s ním na svadbu a dvere sa zatvorili. Napokon prišli aj ostatné panny a vraveli: „Pane, Pane, otvor nám!“ Ale on im povedal: „Veru, hovorím vám: Nepoznám vás.“ Preto bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny.“


Mt 25, 1- 13

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Iste sa nám veľakrát stalo, že niekto sa pred nami zdôveril s niečím dôležitým. Ale my sme záležitosť nepokladali za dôležitú a nepridávali sme jej potrebný význam. Až po čase sme sa presvedčili, že šlo o vážnu vec a bolo nám ľúto našej reakcie, ktorá ak by bola iná, mohlo sa predísť mnohým nepríjemnostiam.
     Dnešné evanjelium končí slovami: Bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny. Bolo by veľmi nemúdre myslieť si, že Ježiš tieto slová nemyslel vážne, a tak im neprikladať ich význam.
     Aby sme ich lepšie chápali, opísal nám jeden židovský zvyk. Vrcholnou udalosťou svadobnej zábavy bola chvíľa, keď si snúbenec prišiel po nevestu, aby ju voviedol do svojho domu. Zvyčajne sa to dialo po západe slnka a sprevádzali ho jeho priatelia. Keďže snúbenica nevedela, kedy ženích príde, bolo treba na neho čakať. Čakala ho so svojimi priateľkami, ktoré s lampami v rukách mali svietiť na cestu. Svetlo lámp dávalo sprievodu neopísateľné čaro. V podobenstve päť dievčat predpokladalo, že snúbenec sa môže oneskoriť, prísť až hlboko v noci a zobrali si dostatok oleja. Ďalších päť s tým vôbec nepočítalo. Keďže museli dlho čakať, olej sa im minul a bežali si kúpiť nový. Keď sa však vrátili, sprievod bol už v ženíchovom dome, dvere boli zatvorené a veru nepomohlo im ani búchanie na ne…
     Z Ježišovho podobenstva vyplýva, že prvou podmienkou dobrej prípravy na smrť je bdelosť. Môžeme ju chápať ako neustálu pripravenosť na čin. Napríklad bdie matka pri chorom dieťati, alebo robotník, aby nezmeškal autobus do práce. Bdenie je potrebné a nevyhnutné aj v očakávaní na stretnutie s Pánom, ktorý nás vovedie do večnosti. Toto bdenie má byť naplnené nádejou a radosťou, preto keď človek premýšľa nad otázkami života a smrti, nemal by mať z nich hrôzu. Naopak, mal by sa radovať, že z Pánových úst bude počuť slová: Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána.
     Samo bdenie však nestačí. Je málo vedieť, že v každej chvíli nášho života, môžeme zomrieť. Treba byť na tento okamih aj pripravený. Symbolom prípravy v podobenstve je svetlo lámp. Toto svetlo sme dostali pri krste, keď si nás Boh vyvolil za svoje deti a obdaroval nás svojou láskou a milosťou. V tej chvíli to vyjadrovala horiaca svieca v rukách rodičov, čo sme potom my sami urobili pri prvom svätom prijímaní a pri birmovke. Tam sme sľúbili, že svetlo si ponesieme cez celý život a nedovolíme, aby vyhaslo ťažkým hriechom a odlúčením sa od Boha. Vieme však, že to nie je vôbec jednoduché, lebo sú v našom živote chvíle, kedy svetlo začne iba tlieť a pomaly zhasína. Ježiš nám ale dáva šancu znova ho zažať v dobrej svätej spovedi.
     Z Ježišovho podobenstva teda plynie výzva: Žite v milosti posväcujúcej, udržujte si svetlo vo svojej duši a bdejte, lebo Syn človeka príde v hodinu, keď to budete najmenej čakať! Komu z podobenstva sa podobám? Myslím na smrť? V akom stave je teraz moja duša? Nepretrváva u mňa tento stav už dlhé roky? Keby si v tomto okamihu Pán po mňa prišiel, vpustil by ma do svojho domu?
     V roku 1791 zomrel vynikajúci hudobný skladateľ Wolfgang Amadeus Mozart. Mal 36 rokov. Krátko pred smrťou ho navštívil jeden známy a prosil ho, aby mu skomponoval pohrebnú omšu, ktorá, ako povedal, by bola hodna génia, akým Mozart bezpochyby bol. Skladateľ ju síce skomponoval, ale zomrel skôr, než ju mohol odovzdať objednávateľovi. Jeho priatelia sa zhodli v tom, že neexistuje žiadne vhodnejšie dielo, ako Requiem, ktoré by uctilo počas pohrebných obradov jeho život a dielo. Pri komponovaní Mozarta ani nenapadlo, že pohrebná omša bude prvýkrát znieť na jeho vlastnom pohrebe.
     Taký je život človeka, nevie dňa, ani hodiny, kedy odíde z tohto sveta. Kiežby na našom pohrebe mohlo znieť vlastné Requiem, ktoré si komponujeme celý život, dielo našich dobrých skutkov, aby mohlo ukázať radosť aj bolesť života, ale predovšetkým našu silnú nádej a vieru vo večný život!
     Neodíďme dnes z kostola s presvedčením, že Ježiš svoje slová nemyslel až tak vážne, alebo, že boli určené niekomu inému. Ježiš ich myslel veľmi vážne a určil ich nám všetkým – mne, aj tebe.