Archív Nedeľných čítaní a homílií

3. pôstna nedeľa - rok A


     Ježiš prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. Tam bola Jakubova studňa, Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu ono mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: „Daj sa mi napiť, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“ Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ Povedal jej: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“ Žena mu odpovedala: „Nemám muža.“ Ježiš jej vravel: „Správne si povedala: „Nemám muža, lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.“ Žena mu vravela: „Pane, vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“ Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.“ Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“ Vtom prišli jeho učeníci a divili sa, že sa rozpráva so ženou. Ale nik nepovedal: „Čo sa jej pýtaš?“ Alebo: „Prečo sa s ňou rozprávaš?“ Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“ Vyšli teda z mesta a šli k nemu. Medzitým ho učeníci prosili: „Rabbi, jedz!“ On im povedal: „Ja mám jesť pokrm, ktorý vy nepoznáte.“ Učeníci si hovorili medzi sebou: „Vari mu niekto priniesol jesť?“ Ježiš im povedal: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal a dokonať jeho dielo. Nevravíte aj vy: ,Ešte štyri mesiace a bude žatva?’ Hľa, hovorím vám: Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu! Žnec už dostáva odmenu a zbiera úrodu pre večný život, aby sa spoločne tešili aj rozsievač aj žnec. Tu sa potvrdzuje príslovie: Jeden rozsieva a druhý žne. Ja som vás, poslal žať to, na čom ste nepracovali. Pracovali iní a vy, ste vstúpili do ich práce.“ Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: „Povedal mi všetko, čo som porobila.“ Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“


Jn 4, 5- 42

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Mnohí ste počuli rozprávku o Živej vode, ktorá bola až za siedmimi horami a siedmimi riekami. Aby mŕtvy princ ožil, bolo ju treba priniesť z ďalekej krajiny a princa ňou pokropiť. Keď mŕtvy princ ožil, dobro opäť v rozprávke zvíťazilo nad zlom a my sme sa z toho tešili.
     V dnešnom evanjeliu Ježiš povedal Samaritánke: Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: Daj sa mi napiť, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu. Možno pri počúvaní evanjelia nás napadne rozprávka o Živej vode. Na akú „vodu“ vlastne Ježiš myslel?
     Živou vodou Ježiša Krista je jeho predstavenie sa svetu, vyznanie jeho tajomstva a zverejnenie jeho poslania. Všimnime si, ako Ježiš postupuje, keď sa predstavuje:
     – najskôr vyjde najavo, že je Žid;
     – potom, že je vznešená osobnosť, ktorá si robí nároky byť väčším, ako praotec Jakub;
     – potom povie, že je prorok, ktorý rozpráva v Božom mene;
     – napokon jasne a bez okolkov prizná, že on je očakávaným Mesiášom, Spasiteľom sveta, a to je teda živá voda Ježiša Krista!
     Samaritánom, ktorí sa k nemu zbehli, rozpráva o Otcovi, o Duchu a o tom, čo treba robiť, aby všetci raz prišli k jeho a nášmu spoločnému Otcovi. Evanjelista ešte dodáva, že zostal v Samárii, v meste Syrach dva dni a veľa Samaritánov uverilo v neho a doznali, že je Spasiteľom sveta.
     Dnešné evanjelium opisuje Ježišov misionársky úspech, keď po svojej kázni pritiahol k sebe a k Otcovi množstvo ľudí. Ježišovo konanie ale nepochopili dobre apoštoli. V tej chvíli viac mysleli na jedlo a vyzvali Ježiša: Rabbi, jedz! On ich však pokarhal, lebo vôbec v tejto chvíli nemyslel na jedlo: Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal a dokonať jeho dielo. Tým jasne naznačil, že úsilie o spásu človeka je pre neho takou potrebou a takou radosťou, akou je pre apoštolov pokrm, ktorý mu ponúkajú.
     Aj my sa podobáme Ježišovi v tom, že vlastníme živú vodu. Je ňou viera, ktorú neustále máme rozvíjať a nesmieme si ju nechať iba pre seba. Čakajú na ňu mnohí naši bratia a sestry, ktorí po nej túžia. Sme denne svedkami, ako ľudia prichádzajú žiadať o krst alebo o vyučenie k prijatiu sviatostí, lebo túžia poznať Krista. Záleží iba na nás, či a ako im vieru sprostredkujeme. Čo je k tomu potrebné? V prvom rade ochota a túžba žiť a pracovať tak, aby bolo na nás vidieť veriacich ľudí. Tejto činnosti sa medze nekladú. Prameň viery je v každom z nás a záleží len na nás, či mu dovolíme vytrysknúť, aby oživila aj ostatných ľudí.
     Ako je to v mojom živote? Vidieť na mojom správaní, že som veriaci? Rozdávam štedro zo živej vody? Ako sami vidíme z evanjelia, rozdávať vieru je veľmi namáhavá a často bolestivá práca. Ak však toto poslanie budeme konať s radosťou a s láskou, Ježiš nám dá silu, aby sme pri jej šírení zabudli na únavu, na jedlo, na chorobu aj na svoje problémy.
          Janka píše do denníka: Dnes ráno som rozjímala o našich vzťahoch k Bohu. Prišla som na to, že sú dvojaké. Keď sa k nemu blížime ako k Majestátu – tak sa k nemu približuje väčšina ľudí. Oni majú k nemu iba úctu. Alebo sa k nemu môžeme blížiť ako k najväčšiemu šťastiu a radosti, tak ako keď sa teším z niečoho pekného a dobrého. To druhé približovanie je veľkým darom, ktorý nám vyprosuje Panna Mária a isto ho mali mučeníci a svätí, preto sa tak tešili z Boha.
     Tešiť sa z Boha a nenechať si pre seba túto radosť, je živá voda. Buďme vždy štedrí a radi ňou kropme našich blížnych, aby sa prebrali zo smrti hriechu a boli šťastní. Vzbuďme si úmysel, že všetkých ľudí, ktorých stretneme v tomto týždni, pokropíme živou vodou – našou príkladnou vierou.