Archív Nedeľných čítaní a homílií

4. pôstna nedeľa - rok A


     Ako Ježiš šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe,“ čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci. Susedia a tí, čo ho predtým vídali žobrať, hovorili: „Nie je to ten, čo tu sedával a žobral?“ Jedni tvrdili: „Je to on.“ Iní zasa: „Nie je, len sa mu podobá.“ On vravel: „Ja som to.“ Zaviedli ho, toho, čo bol predtým slepý, k farizejom. Ale v ten deň, keď Ježiš urobil blato a otvoril mu oči, bola práve sobota. Preto sa ho aj farizeji pýtali, ako to, že vidí. On im povedal: „Priložil mi na oči blato, umyl som sa a vidím.“ Niektorí farizeji hovorili: „Ten človek nie je od Boha, lebo nezachováva sobotu.“ Iní vraveli: „Ako môže hriešny človek robiť takéto znamenia?“ A rozštiepili sa. Znova sa teda pýtali slepého: „Čo hovoríš o ňom ty? Veď tebe otvoril oči!?“ On odpovedal: „Je prorok.“ Povedali mu: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?!“ A vyhnali ho von.


Jn 9, 1. 6 – 9. 13 – 17. 34 – 38

Myšlienky k homílii diakona Juraja Kormútha

     Keď sa ľudia stretnú väčšinou si vzájomne želajú: hlavne nech nám slúži to zdravíčko. Ak sa čosi oslavuje, prípitky sa zväčša nezaobídu bez formálnej výzvy: na zdravie! Z týchto zaužívaných zvykov a slov by sme mohli vydedukovať, že najdôležitejšia starosť človeka je starosť o zdravie. Najdôležitejším povolaním je potom povolanie lekára, ktorý sa nám stará o naše zdravie. Pán Ježiš je na mnohých miestach Nového zákona vykreslený ako ten, kto má starosť o zdravie človeka. Jeho zázračné uzdravenia sú zaznamenané na mnohých miestach.
     V dnešnom evanjeliu sme mohli počuť, ako Pán Ježiš zázračne uzdravil slepca od narodenia. Jeho slepotu odstraňuje spôsobom, akým nik nečakal. Veď ak niekto chce druhému otvoriť oči, zalepí mu ich blatom? Ježiš to urobil a slepého poslal umyť sa v rybníku Siloe. Slepec si tam zmyl blato z očí a s ním aj svoju slepotu.
     Sledujme chvíľu reakcie ľudí, ktorí sa nachádzali v blízkosti zázračnej udalosti. Farizeji, ktorí neustále pozerajú Ježišovi na prsty, vyvinuli aktivitu, za ktorú by sa nemusel hanbiť žiaden detektív. Rozhodli sa s dôkladnosťou preskúmať všetky podrobnosti prípadu. Po zhodnotení situácie im logicky neostávalo nič iné, ako uznať zásah Boží. To ale nemohli! Prečo? Lebo nechceli, aby to bola pravda. Nadávali na Ježiša, že zázrakom porušil predpisy soboty. Vypočúvali uzdraveného a chceli ho presvedčiť, že nebol slepý. Keď sa im to nepodarilo, nazvali ho hriešnikom a vyhnali ho. Susedia a tí, ktorí ho často vídali žobrať, sa netešili z jeho uzdravenia, ale tiež ho podozrievavo skúmali. Najzaujímavejšie reagovali jeho rodičia. Priznali síce, že je to ich syn, ktorý sa narodil slepý, ale kvôli strachu, že ich vylúčia zo synagógy, sa vyhovárali, že o tom, kto ho uzdravil, nič nevedia.
     Podobne reagujú aj ľudia, ktorí žijú medzi nami. Často pre rôzne výhody alebo zo strachu pred nepríjemnosťami, odmietajú cestu svedomia a správneho úsudku. Tieto rozhodnutia však nesmerujú k skutočným životným hodnotám. Dôvody pre konanie týchto ľudí bývajú často neadekvátne k dôsledkom ich neuvážených rozhodnutí. Nestretli ste aj vy s malichernými argumentmi, ktoré ľuďom stačili na ich neprimeranú reakciu? Koľko ľudí je dnes vzdialených od Boha len preto, že im pred mnohými rokmi ktosi čosi povedal, alebo čosi videli či počuli, a pritom si nedali žiadnu námahu overiť si pravdivosť situácie, vypovedaných slov, či správnosť vlastnej reakcie. Počul som o staršej žene, ktorá prestala chodiť do kostola, lebo rehoľná sestra, ktorá ju učila, jej viackrát pochválila šaty. Pani sa k tomu vyjadrila: ja som to priam neznášala. Muž po deväťdesiatke sa vytrvalo nechcel zmieriť s Bohom, lebo v mladosti videl, ako sa na fare na Veľký piatok varilo mäso. Podobne sa proti Bohu vyjadroval aj muž v najlepších rokoch, ktorý ako hlavný dôvod svojho zásadného odmietnutia viery v Boha udával argument, že mu veriaci chodiaci do kostola, pošliapali trávnik.
     Ľudské srdce je nevyspytateľné vo svojich pokusoch o únik. Príčiny sú vždy tie isté: človek sa bojí, že bude musieť zmeniť život, opustiť vychodené chodníky a zrieknuť sa niektorých príjemných vecí, alebo vzťahov. Majú tieto obavy opodstatnenie? Každý vzťah, ktorý udržujeme, nás ovplyvňuje v dobrom, ale i v zlom. Je preto dôležité správne si zvoliť priateľov, ktorým venujeme náš čas. Kto príjme Ježiša, tiež nezostane taký istý, ako bol predtým. Bohatstvo, ktoré týmto vzťahom človek získa, spôsobí, že zo svojho života vypustí veci nepotrebné.
     Tak to urobil aj uzdravený z dnešného evanjelia. Nezľakol sa odmietnutia vplyvnej spoločenskej skupiny ani ťažkostí spojených so životom podľa hodnôt svedomia. Na dôležitú otázku odpovedá nielen slovom, ale aj svojím životným postojom.
     Telesne slepému Ježiš vracia zrak. Ide tu však o viac ako o telesné videnie, farizeji majú oči dobré a napriek tomu zostávajú slepí. Uzdravený vidí Ježiša dobre. Hlbšie ako len fyzickými očami: Uveril, že je Boží prorok-Mesiáš. Na tento postoj mu nepostačovalo len fyzické zdravie, potreboval čosi viac. Ani nás by nemala uspokojiť len snaha o fyzické zdravie a dobrú kondíciu. Oveľa dôležitejšie je naučiť sa správne zmýšľať a žiť podľa hodnôt svedomia. Nepodľahnime pokušeniu vyhlasovať, že Boha a ani žiadnej duše niet. Nenechajme sa zlákať materialistickou spoločnosťou, ktorá žije v omyloch a preferuje telo pred duchom. Prehlasuje na všetky svetové strany, že telo musí byť perfektné – zdravé, silné, módne oblečené. K tomu je potrebné pripojiť už len vzdelanie a majetok. Koho z tých, čo takto zmýšľajú, poteší správa, že zlodej, ktorý ich lúpežne prepadol, bol v mladosti zaočkovaný, a preto nezomrel na obrnu? Je to pre nás naozaj hrejivý pocit, keď počujeme, že hlúpi a bezcharakterní ľudia majú pevné zdravie a dlhý život? Neželajme si preto navzájom len dobré zdravie, ale aj to, čo potrebuje naša duša. Iba tak môžeme uspokojiť našu vnútornú túžbu po šťastí.