Archív Nedeľných čítaní a homílií

7. veľkonočná nedeľa - rok A


     Ježiš pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet. Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal. Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje. A v nich som oslávený. Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe.“


Jn 17, 1- 11a

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Keby sme spoločne premýšľali, aké výrazy najčastejšie používame v náboženskej terminológii, iste by medzi nimi bola modlitba. S modlitbou začíname aj končíme deň, pomáha nám pri práci aj pri učení. Modlitbu odriekame pred jedlom i po jedle a mnohí z nás sú členmi rôznych modlitbových skupín, kde sa zaväzujeme počas dňa odriekať určité modlitby. Starší ľudia zasa hovoria, že často v noci, keď nemôžu spať, tak sa celú premodlia.
     Aká je však naša modlitba? Vzor v nej nám ukazuje Kristus. Úryvok, ktorý sme si vypočuli, je prvá časť Veľkňazskej modlitby. Ježiš ju predniesol svojmu Otcovi, keď sa pripravoval na svoj vrcholný kňazský úkon – obetu na kríži. Veľkňazská modlitba má tri časti: v prvej prosí Ježiš za seba, v druhej za apoštolov a v tretej za tých, ktorí uveria v neho na základe svedectva apoštolov. Veľkňazská modlitba Ježiša Krista je vzorom všetkých modlitieb.
     Zamerajme sa na jej prvú časť, v ktorej Ježiš prosí za seba. Obracia sa k Otcovi, aby ho zbavil poníženia, ktorému sa ako človek podrobil kvôli našej spáse, aby mu vrátil slávu, ktorú mal u neho skôr, ako povstal svet. Táto prosba vyjadruje Kristovu synovskú vernosť a veľkú túžbu po Otcovi. Ježiš sa za prednesené slová nehanbí a hovorí ich dobre nahlas, aby ich počuli všetci tí, ktorí budú žiť aj tisícky rokov po ňom a označia sa menom kresťan. Nech sa všetci dozvedia, ako treba osláviť Otca, ako treba o ňom rozprávať a konať jeho skutky. Ježiš svoju modlitbu potvrdzoval skutkami, ktoré konal a majú ho napodobňovať aj jeho apoštoli. Preto prosí aj za nich, aby ich Otec zachoval od zlého, aby ich zjednotil a dal im silu vydávať o ňom svedectvo. Jeho modlitba bola vypočutá. Otec dal apoštolom silu, aby nielen o ňom svedčili, ale dokázali obetovať pre toto svedectvo aj vlastné životy.
     Vydávať svedectvo o Kristovi je veľmi zodpovedná úloha. Aby sme ju zvládli, je nevyhnutné na tento úmysel sa veľa modliť. Aká má byť naša modlitba? V prvom rade musí byť rozhovorom s Bohom. Doznajme si, že keď sa rozprávame s človekom, sme úctiví, ohľaduplní a láskaví. Keď sa však rozprávame s Bohom, často ani nevnímame, čo hovoríme. Modlitbou máme oslavovať Boha, pretože je svätý. Ako často však býva skôr urážkou ako oslavou! Mnohí ju zaraďujú na posledné miesto a venujú sa jej, keď už nemajú nijaké povinnosti, keď už ani v televízii nie je žiadny dobrý program.
     Cez modlitbu ďakujeme Bohu, lebo je dobrý. Doznajme si, ako často zabúdame ďakovať. Zvykneme donekonečna opakovať: Pane, daj! Pane, urob! Zabúdame však povedať: Pane, vďaka! Urobili sme z Boha akýsi automat, do ktorého vhodíme modlitbu a čakáme, že vypadne nám to, po čom túžime. Urobili sme z neho sluhu, ktorý nám predsa musí vyhovieť, keď ho prosíme, alebo mu v kostole vhodíme do pokladničky dajaký peniaz. Modlitbou máme ďalej odprosovať za naše hriechy. Doznajme si, koľkokrát sme Boha urazili a zarmútili, ale koľkokrát sme ho aj odprosili? Ospravedlňujeme sa sami pred sebou, že hriech, ktorý sme spáchali, predsa nebol taký hrozný, že koľkí sú od nás horší a hriešnejší! Zabúdame na mýtnikove slová, ktoré prednášal Bohu z kúta chrámu: Pane, buď milostivý, mne, hriešnemu! Napokon máme modlitbou aj prosiť o pomoc. Poviete si, že to všetci iste robíme. Ale pozor, nie je prosiť, ako prosiť! Musíme to robiť dobrým spôsobom: slušne, úctivo, uvedomele, vytrvalo, s pokorou, s dôverou a s odovzdanosťou do Božej vôle. Tu je na mieste povedať, že máme prosiť Ježišovými slovami: Otče, nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!
     Taká má byť naša modlitba. Ktosi si povie, že sa o ňu aj snaží, ale sa mu nedarí. Stále je roztržitý a nepozorný. Nebuďme smutní. Nezabúdajme, že nie je dôležité, koľko Bohu povieme, ale ako to povieme. Dôležitá je snaha, túžba a správny úmysel, s akým k modlitbe pristupujeme. Boh do nás vidí. Ak sa naučíme takto modliť, stane sa naša modlitba svedectvom našej vernosti a túžby stretnúť sa s Otcom a bude podobná Ježišovej.
     Keď v roku 1948 prišiel do Ríma novovymenovaný litoměřický biskup Mons. Trochta, aby navštívil pápeža Pia XII. a porozprával mu o situácii vo vtedajšom Čekoslovensku, zakončil svoju reč slovami: Nám už nezostáva nič iné, ako sa modliť. Na to usmiaty pápež zvážnel a povedal: Excelencia, ale uvedomte si, že to nie je málo!
     Uvedomme si to aj my. Robme všetko preto, aby naša modlitba bola vždy povznášajúca a posväcujúca, dobrá a dôstojná. Lebo modlitba je veľmi silná zbraň – sú to zložené ruky, ktoré prerážajú nebesia. Pamätajme na to aj v nasledujúcom týždni!