Archív Nedeľných čítaní a homílií

1. nedeľa v období „cez rok“ - rok A


     Ježiš prišiel z Galiley k Jordánu za Jánom, aby sa mu dal pokrstiť. Ale Ján mu odporoval a hovoril: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ Ježiš mu však povedal: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“ Potom mu už neodporoval. Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho. A z neba zaznel hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“


Mt 3, 13- 17

Myšlienky k homílii diakona Róberta Vaculu

     Evanjelista Matúš nás opäť pozýva k Jordánu, kde v neobývanej krajine žije a káže Ján Krstiteľ. Budeme svedkami neobyčajnej udalosti, ako sa Ježiš pripravuje na svoje verejné účinkovanie.
     Ježiš prichádza k Jordánu. Musel prejsť desiatky kilometrov, aby sa dostal na toto miesto pokánia a očisty. Pokorne sa zaradil medzi hriešnikov, ktorí prišli, aby sa vyznali zo svojich vín a boli očistení krstom. Je poslušný nielen svojmu Otcovi, ale dobrovoľne sa podriaďuje poriadku, ktorý tu vládne. Každý, kto ho tu stretáva, vidí v ňom jedného z hriešnikov. A On sa nebráni, neospravedlňuje, ani nehľadá zvláštny prístup alebo výnimku. Spomeňme si na túto scénu, kedykoľvek sa v nás prebudí obava, aby nás druhí nepokladali za horších, než sme vo vlastných očiach; spomeňme si na to vždy, keď budeme mať nutkanie ospravedlňovať sa, vysvetľovať, ohradzovať sa, zvaľovať vinu na okolnosti i na druhých ľudí. Prosme Ježiša, aby nás naučil dbať jedine o tú povesť, akú máme v očiach Najvyššieho.
     Ježiš tu stojí ako hriešnik pred svojím najspravodlivejším Otcom. To nie je póza či gesto. Vzal na seba všetku ľudskú vinu so všetkými dôsledkami. Toto narastajúce bremeno ponesie až na Kalváriu. Stojí tu ako hriešnik i tvojím menom. Chápeme to?
     Postavme sa spolu s Ježišom tam, kam patríme. Zaraďme sa medzi kajúcnikov a nesnažme sa hľadať únik v tom, že sa budeme vyhovárať a porovnávať s druhými, vyberať si výhodnejšie miesto. Namiesto toho radšej uvažujme, čo môžeme ponúknuť nebeskému Otcovi ako zmier za svoje previnenia, pomyslime pri tom i na všetky nepriznané viny, na všetko zlo, ktoré sme za sebou zanechali, pretože naša zaslepenosť a sebaláska nám nedovolili, aby sme si to pripustili a uvedomili. Ježiš už teraz ponúka seba ako zmiernu obetu. Budeme mať odvahu pripojiť sa k nemu? Pociťujeme nerozhodnosť či strach? Neodchádzajme. Možno, že nájdeme silu v tom, čoho budeme ešte len svedkami.
     Prišiel rad na Ježiša. Stojí v Jordáne tvárou tvár svojmu Predchodcovi. Keď sa prvýkrát stretli pred svojím narodením, Ján sa pohol radosťou v matkinom lone. Teraz ním pohla najhlbšia pokora a úcta. Tento muž sa necíti byť hoden preukázať Ježišovi službu, ku ktorej bol povolaný. Naučme sa od Jána zachovať si pokornú úctu k Božej vznešenosti, aj keď sa nám Boh tak obdivuhodne približuje. Čím zreteľnejšia bude pre nás nekonečná svätosť Najvyššieho a vedľa nej naša priepastná ničota, tým lepšie oceníme jeho pokornú cestu lásky, ktorá ho privádza až do vnútra našej duše.
     Ježiš krstom verejne zjavil, že prijal úlohu Baránka, ktorý sníma hriechy sveta. Kajúci Kristov úkon posvätí prameň a otvorí rieku Božieho zľutovania pre všetkých, ktorí budú z nej čerpať odpustenie. Taká je teda Božia spravodlivosť, že sa nám vracia dôstojnosť naším vlastným ponížením.
     Pozrime s akým zaľúbením prijíma Otec obetu svojho Syna. Napĺňa ho silou svojho Ducha, aby poslanie priviedol k naplneniu. Myslíme si, že nám nedá silu, keď mu ponúkneme seba samých? Pokľaknime s vďačnosťou a úctou k Ježišovým nohám a povedzme mu všetko, čo nám diktuje naše srdce.