Archív Nedeľných čítaní a homílií

4. nedeľa v období „cez rok“ - rok A


     Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi.“


Mt 5, 1 – 12a

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Mnohí ľudia pre svoj prehľad používajú diár. Je to vlastne kalendár, rozdelený tak, že na jednej strane je jeden deň roka a ten je rozdelený na hodiny. Začína napríklad 6. hodinou a končí 22. hodinou. V diári sa dá rozvrhnúť presne každý deň, preto je pre mnohých nenahraditeľným pomocníkom. Keď sa nám naskytne pohľad do diára niektorých ľudí zistíme, že majú pekne „nabitý“ program, a tak vlastne uvažujeme nad tým, koľko času im zostáva na rodinu, oddych, zábavu a na Boha. Ľudia sa často bránia, ak sa od nich veľa požaduje, lebo nechcú myslieť iba na prácu a povinnosti.
     Preto nás môže prekvapiť dnešné evanjelium, v ktorom má Ježiš na nás toľko požiadaviek. Chce, aby sme boli chudobní duchom, plačúci, tichí, spravodliví, milosrdní, bezhriešni, pokojamilovní a prenasledovaní. A my sa možno prekvapení pýtame: Pane, nie je toho na nás veľa?
     Vo svojom vnútri však cítime, že to nie je veľa, lebo Ježiš veľmi dobre vedel, čo hovorí a chcel nám iba dobre. Vedel, že nebude od nás žiadať dajaké zbytočnosti, ale veľmi užitočné veci. Vedel, že každý, kto bude oplývať týmito vlastnosťami, bude blahoslavený a teda svätý. Iste nikoho neprekvapí, že program k svätosti je „nabitý“ Bohom, lebo v každom blahoslavenstve sa s Bohom stretávame a spájame.
     Aby sme to lepšie pochopili, pozrime sa do Biblie. Už Abrahám odchádza od svojho národa, zo svojej krajiny, lebo poslúchne Boží hlas. Ak to urobí, Boh ho vyznačí tým, že z neho vzíde národ, ktorý bude úplne osobitný a vyvolený a on sa stane praotcom Mesiáša. Ako mu to mohol Boh oznámiť? Alebo Mojžiš, ako sa mohol dozvedieť, že práve on má vyslobodiť vyvolený národ, a ako sa mohol na púšti či na hore rozprávať s Bohom? Alebo proroci, ako sa oni mohli rozprávať s Bohom? Bolo to prostredníctvom vnuknutia. Príprava na vnuknutie trvala niekedy veľmi dlho a bola spojená s modlitbou a odriekaním. Keď potom vnuknutie prišlo, vyvolený muž vedel, že je to Boží hlas a on ho musí splniť a podávať ďalej. Títo muži boli naplnení Bohom, mali ho vo svojom vnútri, a keď bolo treba, tlmočili jeho vôľu aj navonok.
     Už chápeme, aké má byť aj naše stretnutie s Bohom? V prvom rade vnútorné a potom aj navonok. Ak sa aj my budeme vo svojom vnútri stretávať s Bohom, ak si denne nájdeme na neho čas, ak dovolíme, aby prenikol naše vnútro, budeme podobní biblickým mužom, cez ktorých Boh hovoril. Iste mnohí máme podobnú skúsenosť, keď po dobrej a vytrvalej modlitbe a sústredení sa, sme presne vedeli, čo urobíme, a ako to urobíme. Boli sme presvedčení, že je to Boží hlas, ktorý nám vnukol, ako a čo máme urobiť. My sme sa nerozprávali s Bohom z tváre do tváre, ale cítili sme jeho hlas. Po takom zážitku sme boli doslova „nabití“ Bohom a nenechali sme si ho iba pre seba, ale vydali sme ho navonok a poradili sme tým, ktorí mali podobné problémy a ťažkosti. Urobili sme to najmä cez blahoslavenstvá, lebo ak ich dokážeme naplniť a realizovať v živote, šírime Boha medzi ľudí. Preto sa dnes zamyslime: oplývam blahoslavenstvami, stretávam sa s Bohom vo svojom vnútri a šírim ho aj navonok?
     V sýrskom Damasku sa pred kostolom stretávali žobráci a odovzdávali si informácie o jednotlivých ľuďoch, ktorí chodili do kostola. Za najskúpejšieho pokladali pekára. Jeden žobrák sa rozhodol, že bude ho dotiaľ prosiť o almužnu, dokiaľ mu niečo nedá. Prišiel do pekárne práve vo chvíli, keď pekár počítal chleby. Ihneď, ako ho zbadal, vyhodil ho. On sa však nedal, preto sa mu začal vyhrážať, že poštve na neho psa. No ani to nepomohlo. Žobrák stál medzi dverami a naďalej prosil. Pekár bol veľmi nahnevaný a keby mal po ruke kameň, iste by ho po žobrákovi hodil. Mal však práve chlieb. Žobrák ho šikovne chytil, poďakoval sa a odišiel. V noci mal pekár sen. Snívalo sa mu, že zomrel. Stál pred Bohom a videl váhy. Na pravej strane bola miska prázdna, zato ľavá bola plná zla, ktoré vykonal. Odrazu však prišiel anjel, ktorý na pravú misku položil chlieb, čo ráno hodil po žobrákovi a váhy sa prevážili. Vtedy mu Sudca povedal: Musíš sa ešte vrátiť na zem, lebo si urobil veľmi málo dobra. Pekárovi sen stačil, aby sa zmenil a stal sa najštedrejším človekom v meste.
     Aj my máme byť najštedrejšími ľuďmi, lebo sme naplnení Bohom. Často prosme Ježiša o to, aby nám dal silu, žiť podľa Blahoslavenstiev, a tak smerovať k spáse.