Archív Nedeľných čítaní a homílií

10. nedeľa v období „cez rok“ - rok A


     Ježiš videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúša a povedal mu: „Poď za mnou!“ On vstal a išiel za ním. Keď potom Ježiš sedel v dome za stolom, prišli mnohí mýtnici a hriešnici a stolovali s ním a s jeho učeníkmi. Keď to videli farizeji, hovorili jeho učeníkom: „Prečo váš učiteľ jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?“ On to začul a povedal: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo to znamená: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.“ Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“


Mt 9, 9 – 13

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Mnohé slová, ktoré sa pred niekoľkými rokmi bežne používali v každodennom styku, sú dnes už len ojedinele. Medzi také patria hriech či hriešnik. Označujú priestupok a tiež človeka, ktorý sa priestupku dopustil. Dnes sú nahradzované inými výrazmi alebo úplne sa zo slovníka vytratili. Je to zrejme aj preto, lebo dnešný moderný človek prestal vnímať hriech a vôbec si ani nepripustí, že on by mohol byť hriešnikom.
     Tento úvod sa vtesná do rámca dnešného evanjelia, lebo v ňom je Ježiš predstavený ako ten, ktorý prichádza medzi ľudí, aby povolal k Božiemu životu hriešnikov, teda tých, ktorí páchajú hriechy. Sám hovorí: Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.
     Volať hriešnikov je prvoradá úloha, ktorú Ježiš ako Mesiáš mal splniť. Všetkých, čo zblúdili zo správnej cesty, mal priviesť k Otcovi. Iba vtedy, keď si uvedomíme túto skutočnosť, pochopíme zmysel jeho slov, ktoré povedal na začiatku svojho verejného účinkovania v Nazarete: Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok. To je hlavný cieľ Ježišových ciest, rečí, utrpenia a smrti, aby napokon mohol povedať Otcovi: Z tých, ktorých si mi dal, nestratil som ani jedného. Taký je postoj Ježiša k hriešnikom. On túži po každom z nás, po láske nášho srdca, a dovtedy nie je spokojný, kým aj ten najväčší hriešnik nespočinie na jeho srdci, ktoré je plné dobroty a láskavosti.
     V jednom duchovnom časopise uverejnili zaujímavú udalosť. Počas francúzskej revolúcie žil v Lyone muž, ktorý sa stal nevercom. Stretol raz na ulici kňaza, ktorý išiel so Sviatosťou Oltárnou zaopatriť ťažko chorého. Nevercovi sa nechcelo pokľaknúť pred Sviatosťou Oltárnou, preto vbehol do úzkej uličky. Kňaz však šiel práve tadiaľ. Nuž zahol do ďalšej uličky, ale zahol tam aj kňaz. Napokon zabočil do jednej brány. A práve do nej kňaz vstúpil. Vbehol do prvých pootvorených dverí a čo vidí – na posteli je chorý, ktorý čaká kňaza. Už nemal kam utiecť. Všetci domáci si kľakli a neverec tiež. V tej chvíli mu prebleskla hlavou myšlienka: Čím viac ja utekám pred Bohom, tým viac sa on ponáhľa za mnou. To naň zapôsobilo a zmenil svoj život.
     Aj keby človek zblúdil zo správnej cesty, aj keby popáchal veľmi ťažké hriechy, Ježiš vždy ide za ním, aby ho povolal k životu s Bohom. Teraz nám už nič iné nezostáva, len sa spýtať: Kto sú hriešnici? Keď si položíme túto otázku, máme pokušenie obzrieť sa okolo seba a v iných vidieť hriešnikov rôzneho druhu: alkoholikov, bohorúhačov, nevercov, smilníkov, cudzoložníkov, ohováračov, zlodejov… Lenže nepozerajme sa tak veľmi okolo seba, skôr sa zadívajme do svojho vnútra, a ak sme úprimní, spoznáme aj my svoju vlastnú úbohosť. Buďme aspoň tak úprimní k sebe ako farizeji, keď chceli kameňovať cudzoložnú ženu a na Ježišovu výzvu: Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň… nemali odvahu trestať, lebo vo svojom vnútri spoznali ešte väčšie hriechy.
     Dnešné evanjelium nech je pre nás všetkých povzbudením k väčšej dôvere v Ježiša, v jeho lásku a dobrotu. Ale zároveň nech si každý z nás prizná, že do zástupu hriešnikov patríme všetci a potrebujeme Kristovo odpustenie. Preto už dnes po ňom zatúžme, a umožníme Ježišovi, aby aj nás mohol objať a chrániť svojou odpúšťajúcou láskou.