Archív Nedeľných čítaní a homílií

11. nedeľa v období „cez rok“ - rok A


     Keď Ježiš videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera. Vtedy povedal svojim učeníkom: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“ Zvolal svojich dvanástich učeníkov a dal im moc nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali a uzdravovali každý neduh a každú chorobu. A toto sú mená dvanástich apoštolov: prvý Šimon, zvaný Peter, a jeho brat Ondrej, Jakub Zebedejov a jeho brat Ján, Filip a Bartolomej, Tomáš a mýtnik Matúš, Jakub Alfejov a Tadeáš, Šimon Kananejský a Judáš Iškariotský, ktorý ho potom zradil. Týchto dvanástich Ježiš vyslal a prikázal im: „K pohanom nezabočujte a do samarijských miest nevchádzajte; choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela! Choďte a hlásajte: „Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.“ Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste; malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte. Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.


Mt 9, 36- 10, 8

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Neutešený pohľad na masy trpiacich ľudí je dnešným ľuďom často ľahostajný. Dokonca mnohých nevzruší ani pohľad na ubiedených ľudí, trpiacich vo vojne, či v dajakých občianskych sporoch. Prečo? Veď nám sa žije relatívne dobre, máme čo jesť, máme kde bývať, starší občania dostanú načas dôchodky, takže všetko je v relatívnom poriadku a o iných sa nezaujímame.
     Dnes sme však počuli, ako je Ježišovi ľúto zástupu, lebo mu pripomínal ovce, ktoré boli zmorené a sklesnuté a ponevierali sa, akoby ani nemali pastiera. Dobre si uvedomil, že človek nežije iba z chleba. A mal pravdu, lebo človek nie je iba „jedák, pracant či spáč“. Človek je oveľa viac.
     Spisovateľ Saint-Exupery napísal knihu Vietor, piesok a hviezdy. V nej pozoroval rodinu, vezúcu sa na sedliackom voze. Videl mladú ženu s dieťaťom v náručí. Dieťa bolo bledé, matka zoslabnutá, akoby spala. Vedľa nich v špinavých šatách, stočený a apatický, ležal jej muž. Vyzeralo to, akoby si ani neuvedomoval stav dieťaťa a matky. A spisovateľ sa pýtal: Ako je len možný takýto nezáujem zo strany muža? A uvažoval ďalej: Veď iste boli v ich mladosti chvíle, keď sa na ňu, ako na dievčinu usmieval a ona sa červenala, keď ju oslovil. Určite sa vždy upravila, keď sa mala s ním stretnúť, aby mu nebola ľahostajná. Ako je to možné, že muž teraz leží bez záujmu o vlastnú rodinu, ako kus dreva?
     Aj my sa iste pýtame, ako je možné, že podobná situácia sa v živote ľudí často opakuje a oni dokážu žiť vedľa seba ako cudzie bytosti. Ježiš presne na takých myslí a s takými má súcit, keď hovorí, že mu je ľúto zástupu.
     Ďalej myslí aj na mladé rodiny, ktoré sa po krátkom čase spoločného života rozchádzajú. Štatistiky hovoria, že sa rozpadá každé tretie manželstvo. Ľudia, ktorí sa neskutočne milovali, zrazu sa nemôžu ani vidieť. Majú byt, peniaze a seba nenašli. Pýtame sa, ako je to možné? Možno bola zanedbaná predmanželská výchova, možno sa z rozhodnutím unáhlili, možno tak žili aj ich rodičia a tolerovali rovnaký život aj svojim deťom. A pravda je aj tá, že ľudia dnes berú rozvod ako čosi prirodzené, ako normálnu súčasť života. Pritom zabúdajú, že pri rozpade manželstva nikdy nejde iba o jedného, trpí nim celá rodina a má aj nepriaznivý spoločenský nepriaznivý dopad.
     Ježišovi bolo ľúto aj detí. Nielen tých, ktoré hladovali a hladujú, ktorým v rozvojových krajinách chýbajú základné lieky a zomierajú na banálne choroby, ale bolo mu ľúto aj tých, ktoré trpia hrubosťou svojich rodičov. Neuveriteľné sú správy a odhadované čísla o týraní detí, ktoré žijú v civilizovaných a blahobytných pomeroch.
     Ľúto mu bolo aj prestarnutých a osamelých ľudí, ktorí hoci žijú medzi nami, sú sami, nemajú nikoho, kto by ich mal rád a podal im čo len pohár vody. Ježiš prišiel aj pre nich a posiela k nim svojich apoštolov. Oni im zvestujú radostnú novinu, že život nie je iba na zemi, že nejestvuje iba chlieb, zábavy a zdravie. To všetko je síce krásne, ale iba dočasné. Človek však túži mať viac! Túži po trvalom uspokojení, bezpečí, istote a šťastí. Dal by Pán, aby sme si to všetci uvedomili!
     Potom by už nebolo ťažké uspokojiť sa s tou troškou šťastia, zdravia a radosti, ktoré dnešný svet poskytuje“
     Potom by nebolo ťažké znášať aj nevyhnutné trpkosti a sociálny nedostatok.
     Potom by nemalo byť ťažké byť k druhým dobroprajný a prispieť k radosti iným, či už v manželstve, v rodine, alebo v kresťanskom spoločenstve.
     Ak takto budeme zmýšľať, náš život bude radostnejší, spokojnejší a hlavne budeme žiť v nádeji, že nás čaká vo večnosti život omnoho krajší. Pevne verme Ježišovi!