Archív Nedeľných čítaní a homílií

12. nedeľa v období „cez rok“ - rok A


     Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nebojte sa ľudí. Lebo nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo. Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete do ucha, rozhlasujte zo striech. Nebojte sa tých; čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle. Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov. Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi; aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi; aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“


Mt 10, 26- 33

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Určite vám, rodičom, dobre padne, keď na rodičovskom združení učitelia pochvália vaše dieťa a povedia o ňom, že sa dobre učí, dáva na vyučovaní pozor a slušne sa správa. A doslova ste v „siedmom nebi“, keď učiteľ povie, že keby všetky deti boli také, nemal by na hodinách problémy. Vtedy si uvedomíte, že tým vlastne chváli aj vás, že dieťa dobre vychovávate a ono vám robí dobré meno.
     Dnešné evanjelium má na nás podobnú požiadavku. Chce, aby sme Ježišovi robili dobré meno. On sám to vyjadril týmito slovami: Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi; aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi; aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.
     Nezdajú sa nám tieto slová čudné? Veď na inom mieste Ježiš hovorí: Keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti. Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti. Máme tieto Ježišove slová vari chápať tak, že si protirečí?
     Ak chceme nájsť odpoveď, poraďme si pohľadom na mincu. Naše náboženstvo je ako minca, ktorá má dve strany – vnútornú a vonkajšiu. Vnútorná nám hovorí, že človek sa naozaj najlepšie modlí a postí v tichu a samote. Vonkajšia nás zasa zaväzuje, aby sme svoje náboženstvo nežili len pre seba, ale aj pre iných. Chce, aby naša viera nebola chudorľavá a slabá, ale naopak, aby sa podobala víchru, ktorý by aj iných strhával za Kristom. Tu si Ježiš vôbec neprotirečí, ale prikazuje nám, aby sme si osvojili obe skutočnosti.
     Taký bol aj jeho život. Spomeňme si, ako sa na púšti 40 dní a nocí postil a modlil, ako často krát v noci vyšiel na horu alebo sa preplavil na druhý breh jazera a tam sa modlil. Tým dokázal, že najlepší zážitok stretnutia sa s Otcom je v samote. Ale spomeňme si aj na to, ako prechádzal cez mestá a dediny a vyučoval ľudí, pričom ani najmenší úspech nepripisoval sebe, ale Otcovi. Sám hovoril: Skutky, ktoré konám, svedčia o mne, že ma poslal Otec. Z jeho slov jasne vyplýva, že Otcovi robil dobré meno.
     Z Ježišovho správania nám plynú tri pokyny:
     – Modli sa v skrytosti!
     – Posti sa v skrytosti!
     – Choď medzi ľudí a rob dobré meno nebeskému Otcovi!
     Ako sa mi darí plniť Ježišove pokyny? Modlievam sa pravidelne? Postím sa? Nehanbím sa za vieru? Dokážem sa verejne priznať ku Kristovi? Nerobím mu hanbu svojím životom?
     Bola sobota, neskorá noc a kňaz sa chystal na nedeľný príhovor. Odrazu ktosi zaklopal na dvere. Kto je? – spýtal sa. Nič. Bolo ticho. No, kto tam je? – a opäť bolo ticho. Kňaz so strachom otvoril. Pred dverami stál muž, v ruke držal lano… Vidím, že sa tu svieti – nesmelo začal hovoriť, prišiel som vám povedať, že som zúfalý a idem sa obesiť. Kňaz ho pozval dnu. Sedeli a prerozprávali celú noc. Nad ránom muž povedal: Pán farár, počul som o vás samé chvály. Viete, ja do kostola nechodím, ale moja stará matka áno. Ona mi rozprávala, aký ste zbožný a príjemný človek. A mala pravdu. Prosím vás o spoveď.
     Náboženstvo je ako minca, ktorá má dve strany. Sem patrí modlitba v samote, ako aj verejné vyznanie Krista. Keby kňaz nebol v samote čerpal silu z modlitby, nedokázal by byť príkladom pre svojich veriacich. jeho „dobíjanie sa“ modlitbou, prinieslo úspech. Zachránil život muža a jeho dušu získal pre Boha.
     Aj my vyhľadávajme samotu, kde by sme sa modlili a postili. Čerpajme tam silu, aby sme potom medzi ľuďmi dokázali robiť dobré meno nášmu nebeskému Otcovi. To nech je aj našim predsavzatím do budúceho týždňa.