Archív Nedeľných čítaní a homílií

21. nedeľa v období „cez rok“ - rok A


     Keď Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ „A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich. Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ Potom prikázal učeníkom, aby nikomu nehovorili, že on je Mesiáš.


Mt 16, 13- 20

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Keď cestujeme vo vlaku a prisadne si k nám človek, začneme si ho premeriavať a rozmýšľať, kto to asi je, kde pracuje, kde býva... Sledujeme jeho ruky, pohyby hlavy, stavbu tela a na základe týchto poznatkov si urobíme o ňom akýsi obraz. Ak je sympatický dobre nám padne, keď sa napokon dáme s ním do rečí a potvrdíme si svoje pozorovacie schopnosti.
     Učeníci, ktorí chodili za Ježišom, ho tiež pozorovali. Všímali si jeho správanie, vystupovanie, boli svedkami zázrakov a divov, ktoré konal, a tak každý nich si mohol o ňom urobiť svoj vlastný záver.
     Temer po dvoch rokoch spoločného života im Ježiš položil dve otázky: Za koho pokladajú ľudia Syna človeka? Za koho ma pokladáte vy? Na prvú otázku vedeli odpovedať celkom jednoducho a možno sa v odpovediach aj predbiehali: Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov. Po druhej otázke však zavládlo ticho. Mali sa rozhodnúť a každý musel vyjsť navonok so svojou pozorovacou schopnosťou. My v tejto chvíli musíme Ježiša obdivovať, že ich nenúti k odpovedi, nenalieha, nepresviedča, ale čaká. Za všetkých sa ujíma slova Peter: Ty si Mesiáš, Syn živého Boha. Ježiš ho za odpoveď pochváli: Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. Za túto odpoveď je Peter odmenený, stáva sa prvým pápežom, prvým nástupcom Ježiša Krista na zemi.
     Ježišove otázky boli tak silné, že prerazili bariéru tisícročí a sú aktuálne aj dnes. Aj nás sa pýta: Za koho pokladajú ľudia Syna človeka? Odpovedať na túto otázku pre nás nie je problém:
     – Pane, jedni o tebe hovoria, že si mystická postava.
     – Druhí hovoria, ži si figúrka z rozprávok, ktoré si vymyslel akýsi mních vo štvrtom alebo piatom storočí.
     – Ďalší tvrdia, že si náboženský rojko, ktorý chcel urobiť svet spravodlivejším, ale si nepochodil, lebo tvoja náuka je príliš ťažká, aby sa dala žiť.
     – Sú aj takí, ktorí ťa považujú za geniálneho mysliteľa a preto sympatizujú s Cirkvou
     – Iní tvrdia, že si najúspešnejší revolucionár, ktorý pomohol miliónom ľudí na slobodu, a pritom sa preliala iba jediná ľudská krv – tá tvoja.
     – Ale sú aj takí, ktorí ťa považujú za proroka, ktorého poslal Boh. V podstate ťa všetci pokladajú iba za človeka.
     Ježiš teda už vie, za koho ho pokladajú ľudia „zvonka“. Preto kladie druhú otázku: Za koho ma pokladáte vy? Vy, ktorí tu sedíte? Teraz možno máme chuť sa proti otázke ohradiť: Pane, ty nepočúvaš naše denné vyznanie viery? A Ježiš by mohol odpovedať: Počúvam, ale niektoré hlasy mi pripadajú akési falošné. Preto začne chodiť pomedzi lavice a každému z nás položí priamu otázku: Za koho ma pokladáš? Čo ty hovoríš o mne svojím slovom a životom? Čo na to povieme? Mlčíme? Preto Ježiš pokračuje: Ak veríš, čo sa modlíš vo vyznaní viery, ako je potom možné, že predo mnou dávaš prednosť peniazom, pohodliu, hriešnemu životu, kariére...? Ako je to možné, že viac dbáš na mienku ľudí, ako na moju náuku a príkazy? Ak by sme iba slovami vyznávali vieru v Boha a nevyznávali ju konkrétnym životom, potom apoštol Jakub hovorí práve nám, že viera bez skutkov je mŕtva a rovná sa vlastne nevere.
     Pavol mal na dlani škaredú, hrubú jazvu. Bola to trvalá spomienka na jeden z ťažkých dní v pankráckom väzení. Považovali ho za vatikánskeho špióna, nepriateľa ľudu, atď, atď… Keď sa raz v cele tajne modlil ruženec, dozorca to spozoroval. Prikázal mu odhodiť ho do odpadkov, ale Pavol odmietol. Dozorca sa rozzúril a chcel mu ruženec vytrhnúť z ruky. Pavol však držal pevne jedinú milú pamiatku na svoju minulosť. Ruženec sa mu hlboko vrezal do dlane, ale nepopustil. ten boj nakoniec prehral a trest bol krutý, ale cítil v sebe radosť, lebo vedel, že ako kresťan vyhral.
     Milujem aj ja Krista takou láskou, že som ochotný položiť za neho život? Iste si všetci teraz uvedomujeme svoju úbohosť, padáme na kolená a voláme: Pane, sme nedôslední a neúprimní, ale teraz ťa chceme prosiť, zmiluj sa nad nami a odpusť nám rozdiel, ktorý je medzi našou vierou a životom. Pomôž nám svojou milosťou zbaviť sa tohto zlého a veľmi hriešneho protirečenia.
     Usilujme sa v nastávajúcom týždni dať najavo svojím životom, že Ježiš je náš Mesiáš, Syn Boží.