Archív Nedeľných čítaní a homílií

28. nedeľa v období „cez rok“ - rok A


     Ježiš znova hovoril veľkňazom a starším ľudu v podobenstvách: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. Ale oni nechceli ísť. Znova poslal iných sluhov s odkazom: „Povedzte pozvaným: Hostinu som už pri chystal, voly a kŕmny dobytok sú pozabíjané a všetko je pripravené; poďte na svadbu!“ Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili. Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil. Potom povedal svojim sluhom: „Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodní. Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu.“ Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých; a sva¬dobná sieň sa naplnila hosťami. Keď kráľ vošiel pozrieť si hostí, zbadal tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu. Povedal mu: „Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu?“ On onemel. Tu kráľ pove¬dal sluhom: „Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte, ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami. Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“


Mt 22, 1- 14

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Dobre nám padne, keď dostaneme od známych ľudí oznámenie o promócii, sobáši, kňazskej vysviacke alebo krstinách a v obálke nájdeme kartičku s textom: Srdečne Vás pozývame k slávnostnému stolu. Čo nás napadne pri takom pozvaní? Poteší nás, že ten, kto nás chce mať v svoj mimoriadny deň blízko seba, má nás rád a váži si nás.
     O pozvaní na svadbu je reč aj v dnešnom evanjeliu. A nie na hocijakú svadbu, ale kráľovskú. Lenže pre nás z úplne nepochopiteľných dôvodov, pozvaní sa odmietli na nej zúčastniť. Kráľovi tým naznačili, že ho nemajú radi, nevážia si ho a vôbec netúžia po jeho blízkosti.
     Dobre vieme, že Ježiš podobenstvami chcel vždy vyrozprávať niečo veľmi dôležité. Tak je tomu aj v dnešnom podobenstve. Pozvaním na svadbu je po¬zvanie na nedeľnú svätú omšu a pozvaním k svadobnému stolu, je pozvanie k eucharistickému stolu. Možno si poviete, že predsa to je jasné všetkým, ktorí čo len trocha chodievajú na bohoslužby. Lebo až dve prikázania hovoria o svätení nedele. Jeden Boží: Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni… a jeden cirkevný: V nedeľu a v prikázaný sviatok sa zúčastniť na svätej omši. Ale môžeme pokračovať ešte ďalej, lebo o svätej omši a svätom prijímaní veľa hovorí aj sám Ježiš: Vezmite a jedzte: toto je moje telo. Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa.
     Buďme však úprimní: pre koho z nás znie slovo prikázanie príjemne a milo? Preto Ježiš toto nepríjemne slovo dnes mení na pozvanie. My sme si povedali, čo znamená byť pozvaní, že vtedy nás má niekto rád, váži si nás a chce nás mať pri sebe. Aj Ježiš dnes pozýva k nedeľnému eucharistickému stolu, lebo nás má rád, váži si nás a chce, aby sme my boli v ňom a on v nás. Povedzte, je múdre odmietnuť také pozvanie? Je rozumné prísť na hostinu a neochutnať, čo nám ponúkajú? Veď by to bola urážka hostiteľa!
     Ako máme teda reagovať na Ježišovo pozvanie? V prvom rade treba pre¬konať lenivosť a ľahostajnosť, ktoré nás tak často opantajú práve v nedeľu. Buďme úprimní, ako málo stačí, aby sme vynechali svätú omšu, hoci napríklad tu v Bratislave je ich až stosedemdesiat. Ak sa cítime byť veriacimi, je našou cťou a povinnosťou prijať Ježišovo pozvanie na svätú omšu. Môže vôbec o sebe tvrdiť, že je veriaci taký človek, ktorý sa jej vôbec alebo iba dva-trikrát do roka zúčastní? Je to tak veľa, navštíviť Ježiša v chráme raz do týždňa a na jednu hodinu? Uvedomme si, koľko rozličných vecí konáme počas týždňa, často krát úplne zbytočných, ba až hriešnych a na niečo tak vznešené a sväté, ako je bohoslužba, si nenájdeme čas… Ak opäť naše rodiny nájdu cestu do chrámu, bude v nich viac lásky, porozumenia a odpúšťania. Bude menej nenávisti, rozvodov a menej detí behajúcich okolo kostola, ktorých tam často s krikom vyhnali vlastní rodičia.
     Druhé Ježišovo pozvanie sa týka eucharistickej hostiny – svätého prijímania. Tu je pre nás iba jedna prekážka – ťažký hriech. Ježiš to v podobenstve vystihol obrazom svadobného rúcha. Svadobný otec posielal pozvaným svadobné rúcho. Pri stole totiž všetci museli byť rovnako oblečení. Človek z podobenstva, ktorý nemal svadobné rúcho musel medzi hosťami doslova „kričať“. On ho síce dostal, ale bol lenivý si ho obliecť, alebo ho niekde zabudol, preto sa vymykal spomedzi ostatných. Pre svoju nedbanlivosť nebol hodný zostať na hostine.
     Nemať svadobné rúcho, znamená žiť v ťažkom hriechu. Chápeme, akú pomoc nám ponúka Eucharistia? Boj proti hriechu! Ježišovo telo je motívom, ktorý nás má celý týždeň držať „nad vodou“, aby sme sa vyhýbali zlu, konali dobro, a tak rástli v duchovnom živote. Ako málo však túto pomoc využí¬vame? Niektorí ľudia iba raz-dvakrát za rok, iní iba niekoľkokrát za život. Aký je môj vzťah k Eucharistii? V akom stave je moje svadobné rúcho? Je čisté, alebo zašpinené a roztrhané? Znova sa vrátim k myšlienke, ktorá tu dnes už odznela. Ak celé rodiny budú prijímať Krista a živiť sa jeho Telom, bude v nich viac lásky, tolerancie, odpúšťania a svornosti.
     Ktosi však môže namietať: Je pravda čo hovoríš, ale tí, ktorým sú tvoje slová určené, to nepočujú, lebo tu nie sú! Áno, je to pravda. Ale preto sme tu práve my, aby sme im to mohli zvestovať. Lebo to nie sú ľudia nám cudzí. Sú to vaše deti, vnukovia, manžel alebo manželka… Ak si dajú povedať, nech vás teší, že ste brata alebo sestru priviedli ku Kristovi. Ak si nedajú povedať, je to na ich svedomí, oni sa za svoj život budú raz pred Bohom zodpovedať. A pre nás je to veľká výzva, aby sme sa za týchto našich vlažných bratov a sestry ešte úpenlivejšie a zbožnejšie modlili.
     Svätý Thomas Morus, kancelár anglického kráľa Henricha VIII., si neko¬nečne vážil nedeľu, ako deň Pána. Ani raz nevynechal svätú omšu a prijíma¬nie, ba podľa možnosti navštevoval bohoslužby aj v pracovný deň. Nesedával v lavici, ale miništroval, za čo si mnohokrát musel vypočuť rôzne ironické poznámky. Vždy však mal pripravenú túto odpoveď: Považujem si za naj¬väčšiu česť byť miništrantom pri oltári Pána Boha. Je to pre mňa viac, ako byť ministrom na dvore samého kráľa. A keď pred popravou (6. 7. 1535) sedel v žalári, vždy v nedeľu si obliekol sviatočné šaty. Dozorcovia sa tomu čudovali a smiali sa mu. On však hovorieval: Neobliekam sa pekne kvôli ľuďom, ale robím to výlučne na uctenie svätého dňa. Tento muž mal vrúcny vzťah k nedeľnému dňu, ku dňu Pána.
     Aký je môj vzťah k nedeli, ku svätej omši a prijímaniu? Venujme pri dnešnom spytovaní svedomia dostatok času, aby sme si na tieto otázky dali odpoveď. A snažme sa prežívať každú nedeľu ako deň Pána.