Medzi rehoľami existujú niektoré, ktoré sa vyznačujú veľkou prísnosťou. Jej členovia žijú v neustálom mlčaní, v práci a v modlitbe. Jedna zvlášť prísna rehoľa vyniká tým, že jej členovia, keď sa stretnú, tak sa pozdravia slovami: Memento mori! – Pamätaj na smrť!

V našich mestách a dedinách nám túto skutočnosť pripomínajú cintoríny. A hoci tu panuje hrobové ticho, doslova nám živým kričia: Pamätajte na smrť!

Smrť pracuje bez oddychu, bez prestania, nehľadí, či je niekto mladý alebo starý, zdravý alebo chorý, bohatý alebo chudobný, milovaný alebo nenávidený, pripravený alebo nepripravený. K tomuto konštatovaniu nás privádzajú aj liturgické čítania dnešného dňa a upozorňujú slovami samého Krista: Buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete. A naozaj, smrť príde vtedy, keď to človek najmenej čaká. A čo si zoberie na druhý svet? Skúsme v duchu otvoriť niektoré hroby na cintorínoch. Sú tam tí, ktorí vynikali krásou – kde sa však podela? Sú tam boháči – ale kde je ich bohatstvo? Sú tam panovníci –kde je ich moc? Sú tam učenci a mudrci – kde sa ale podela ich múdrosť? K týmto úvahám sa pridáva aj sv. Augustín, ktorý hovorí: Máš majetok, si hrdý na svojich predkov, na krásu, dôstojnosť učenosť? Pozri sa len na seba a uvedom si, že zomrieš, všetko tu necháš, nič si z toho do hrobu nevezmeš. Chápeme, aký odkaz nám zanecháva cintorín? Všetko na svete hynie a do hrobu si nič so sebou nevezmeme. Možno mnohí ľudia pri týchto slovách zosmutnejú, lebo ťažko sa im lúči so životom a s radosťami, ktoré prináša. Kde hľadať útechu? Čo zmierni našu bolesť a strach? Je to kríž! Na cintorínoch ich stoja tisíce a z nich sa nám prihovára ten, ktorý jediný má právo nás utešiť, lebo jeho útecha je trvalá.

Stará legenda hovorí, že keď Ježiš kráčal s krížom na Kalváriu, chcel si pred jedným domom oddýchnuť. Majiteľ domu sa však na neho osopil a odohnal ho. Keď Ježiš počul, že ho odháňa, smutno sa naň pozrel a odišiel. Od tej chvíle však onen človek nemal pokoja, cítil Ježišov pohľad vo svojej duši a zostal veľmi smutný. Odišiel z domu, blúdil po krajine, ale pokoj nenašiel. Nešťastný a zúfalý sa vrátil domov. Pred jeho domom, odkiaľ kedysi odohnal Krista, stál kríž. Hneď ako ho uvidel, padol na kolená a objal ho. Vtedy pocítil v duši pokoj.

Cítime aj my nepokoj v srdci? Máme pred smrťou strach? Postavme sa pod kríž a počujme Ježišove slová: Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.

Cirkev nám ale v dnešný deň chce pripomenúť aj povinnosti voči zosnulým. Možno si niekto povie: Ale veď som dal nad hrob postaviť mramorový pomník, sú tam vždy čerstvé kvety a zažaté sviece. Myslíte si však, že to stačí? Zomrelí potrebujú duchovné pomníky, kvety a sviece. Sú to naše modlitby, obety, sväté omše, dobré skutky, sebazapierania a aj odpustky, ktoré im v tieto dni môžeme darovať. Veď už starozákonná kniha múdro píše: Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych. Svätá a nábožná to myšlienka!

Keď sa však prechádzame po cintorínoch a vidíme množstvo zanedbaných hrobov, je nám jasné, že na tých, ktorí tam odpočívajú, sa už dávno zabudlo. Netýka sa to aj mňa? Nezabudol som na zosnulých členov rodiny, priateľov a dobrodincov? Ako sa im odmieňam za to, čo pre mňa urobili?

Buďme milosrdní k našim zosnulým a pomáhajme im. Povzbudzuje nás k tomu sám Ježiš, keď hovorí: Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.