Archív Nedeľných čítaní a homílií

2. pôstna nedeľa - rok A


     Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrh do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“


Mt 17, 1 – 9

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Doznajme si, že keď sa s niekým stretneme, málo rozprávame o svojich radostiach ale častejšie sú témou našich rozhovorov bolesti, problémy, utrpenia, ktoré práve prežívame. Posťažujeme sa, že len čo sme sa dostali z chrípky, začali nás bolieť zuby, neobídeme ani šéfa z práce alebo nezhody v manželstve a problémy s deťmi. A sťažovanie sa obvykle skončí vzdychom: Vôbec neviem, dokedy to vydržím…
     V dnešnom evanjeliu sa nám Ježiš predstavuje vo svojej sláve a dáva nám nádej, že naše pozemské utrpenia sa raz skončia a bude nás čakať slávne vzkriesenie.
     Možno sa v duchu spýtame: Prečo to Ježiš urobil? Musíme vychádzať z toho, že učeníkom predpovedal svoje utrpenie a smrť. Predpovedal síce aj zmŕtvychvstanie, ale tomu už vôbec nerozumeli. Preto ich chcel pripraviť na skúšku viery, aby vždy mali pred očami, že on je Boží Syn, a to aj vtedy, keď ho uvidia zbičovaného, potupeného a bezmocného. Preto sa na chvíľu pred nimi premenil, aby uvideli žiaru jeho vzkriesenia, ku ktorej ho privedie potupenie, mučenie a smrť. Ježiš svoje premenenie považoval za veľmi dôležité, lebo reč kríža nikdy nebola ľahká. Pre Židov bol pohoršením, pre Rimanov potupou. A doznajme si, že ani pre nás nie je kríž vôbec príjemný.
     Ježiš však hovorí, že aj my máme kríž, a keď sa mu chceme podobať, musíme ho niesť. Veď len počujme, čo na túto tému hovorí: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Chce, aby sme pri jeho nesení postupovali čestne, zodpovedne a brali ho ako možnosť pripodobnenia sa nášmu Pánovi.
     Možno sa niekedy v duchu pýtame: Koľko vlastne máme tých krížov? A odpovedáme si: Choroby, nedostatky, pochybnosti, odlúčenosť od milovanej osoby, napätia, úzkosti, obavy… To všetko sú trápenia a kríže, ktoré vyryjú vrásky do našich duší aj tvárí a nie sú milé ani príjemné aj pre kresťana, pre ktorého by mal byť kríž samozrejmosťou. Lenže od príchodu Krista majú kríže zmysel, lebo on mám ich pomáha niesť a dáva nám silu, aby nás bolesti očisťovali, obnovovali a zjednocovali s ním. Ak týmto spôsobom vnímame kríže, stávame sa účastnými na jeho vykupiteľskom diele. Jeho utrpenie osvecuje tajomstvo našich bolestí. Sme mu vďační, že vzal na seba všetky naše kríže a ukázal nám, ako ich máme spolu s ním niesť. Ak to pochopíme, potom ani v najťažších chvíľach sa nám život nestane neznesiteľným, ale naopak, začneme si ho vážiť ako Boží dar a budeme ho milovať.
     Pred časom zomrel vo veku 51 rokov istý človek, ktorý bol od malička ochrnutý a pohyboval sa celý život na vozíčku. Starala sa o neho matka a keď zomrela, venoval sa mu istý mladý muž, ktorý mu venoval celý svoj voľný čas. Vozil ho po meste, cestoval s ním vo vlaku a krátil mu dlhé chvíle. Chorého muža všetci poznali a obdivovali s akou túžbou sa zaujímal o všetko vôkol seba a ako sa podieľal na radostiach i trápeniach svojich priateľov. Dopisoval si s mnohými ľuďmi, potešoval ich v ťažkostiach a nikdy im nezabudol napísať o Ježišovi a jeho obete. Na jeho pohreb prišlo mnoho ľudí a asi 25 kňazov. Kazateľ pri obradoch hovoril, že tento človek od narodenia žil v biednom fyzickom stave nemohúcnosti, akoby na periférii života a jeho údel bol o to horší, že pri svojej inteligencii si ho plne uvedomoval. Ale predsa miloval život a pomáhal ho milovať aj iným. Pre neho ako človeka bol Ježiš svetlom a nádejou, že hoci jeho telo trpí, jeho duša bude raz vyslobodená a zažije to, čo okúsili apoštoli na vrchu Tábor.
     Čo chce tento človek povedať nám?
     Nezamerajme svoju pozornosť len na naše ťažké myšlienky, trápenia a bolesti!
     Nehovorme len o tom, čo nás postihlo a ako veľmi trpíme!
     Pokúsme sa radšej iným uľahčiť bolesti tým, že ich trpezlivo vypočujeme, budeme sa o nich zaujímať a spolu s nimi súcitiť.
     A nezabúdajme! Na kríže nie sme sami, lebo nám ich pomáha niesť Kristus a hovorí nám, že cez utrpenie sa prichádza k slávnemu vzkrieseniu.