Archív Nedeľných čítaní a homílií

2. veľkonočná nedeľa - rok A


     Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ Tomáš, jeden z Dvanástich nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.


Jn 20, 19- 31

Myšlienky k homílii diakona Róberta Vaculu

     Dnešné evanjelium nás vracia späť do Večeradla v nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania. Už je večer, ale ako môžeme pozorovať, žiadna slávnostná či radostná nálada tu nepanuje. Opýtajme sa prítomných, čo ich trápi. Boja sa tých, ktorí zabili ich Pána a Majstra, ale nemenej ich ťaží tiež nová situácia. Tri roky zdieľali spoločnosť Pána Ježiša a teraz zostali sami. Nevedia, čo robiť, sú bezradní a bezmocní. Neprežívame aj my niekedy podobné situácie? Pán nám ich posiela, aby sme si uvedomili, že sa nemôžeme spoliehať sami na seba a na zvyčajné okolnosti. A to je dôležité práve vtedy, keď sa pre nás chystá nová, prekvapujúca milosť. Viac než o vrátenie stratenej útechy vyprosujme si dar poznania seba samých.
     V čase, keď skľučujúca nálada vrcholí, Pán náhle stojí uprostred svojich učeníkov. Zamknuté dvere nie sú pre neho žiadnou prekážkou. Dokáže nás nájsť aj v tých najlepšie zamaskovaných skrýšach. Ak chceme mať úžitok z jeho príchodu, musíme sa predovšetkým upokojiť. Už jeho prítomnosť nám musí stačiť, aby sme odložili všetok nepokoj a strach. Jeho prítomnosť má mnoho podôb. Jednu z nich nám ukazuje dnes. Aby sme sa mali o čo oprieť aj vtedy, keď ho naše zmysly nevnímajú, sprítomňuje seba a pôsobenie svojej milosti vo vznešenom dare kňazstva.
     Počúvajme pozorne jeho slová a snažme sa z nich pochopiť, čím je pre nás Kristov vyslanec. S rovnakou dôslednosťou, s akou sa podrobil Otcovej vôli a splnil ju až do krajnosti, ustanovil tiež spôsob, akým sa bude rozdeľovať ovocie jeho vykupiteľskej smrti. Správcom Božích tajomstiev nebude ktokoľvek, ale len ten, koho si on vyvolí. Ježiš si ich vyberá spomedzi nás všetkých a posiela ich k nám svojím menom ako svojich zástupcov, ktorí majú rovnaké poslanie, s akým Jeho poslal Otec na tento svet: všade uzdravovať a preukazovať dobrodenia. Najväčšie dobrodenie spočíva v tom, aby uzdravovali všetkých, ktorých opanoval diabol, tak ako On.
     Aby nebolo pochybnosti o ich vyvolení, odovzdáva im svoju moc slávnostným znamením: dýchne na nich so slovami: Prijmite Ducha Svätého.
     V ich právomoci je naša istota. Nemusíme závidieť tým, ktorí sa kedysi dotýkali Ježiša, aby ozdraveli. Aj my sa máme na koho obrátiť. Môžeme prísť za Kristovým kňazom tak, ako šiel malomocný za Ježišom a prosiť s rovnakou dôverou: Ak chceš, môžeš ma očistiť. Dobre vieme, že každý hriech je omnoho väčšie zlo ako telesné malomocenstvo, preto nemôžeme Ježišovi dosť poďakovať, že zanechal na tejto zemi dar svojej dobrotivej moci a zľutovania. Kristov splnomocnenec nás sviatostným znamením moci Ducha Svätého môže oslobodiť spod nadvlády Zlého. A keby vaše hriechy boli ako šarlát, budú obielené ako sneh. Len jedno je potrebné: ak chceme s radosťou čerpať vodu z tohto prameňa spásy, musí nás k nemu privádzať to, čo privádzalo chorých k Pánovi, čo On sám zdôrazňoval aj oceňoval, a to je VIERA. Bez našej viery by Ježiš nemohol byť pre nás vo svete prítomný svojou milosrdnou mocou.
     Aby táto viera zapustila hlboko korene v našom srdci, pozýva nás ešte raz do Večeradla na stretnutie s apoštolom Tomášom. Nebol tu pred týždňom, a keď mu ostatní apoštoli vyrozprávali, čo sa prihodilo, neuveril. Ich svedectvo však nebolo len ľudské svedectvo. Bolo to svedectvo tých, ktorých Pán splnomocnil ako správcov Božích tajomstiev. Sme svedkami Tomášovej pochybnosti, ktorá má posilniť našu vieru.
     Tomášova nevera však nie je neverou pýchy alebo tvrdého srdca. Je to skôr nevera úžasu nad veľkosťou nesmierneho dobrodenia, ktoré všetko presahuje. Tvárou tvár svojmu Priateľovi však bez váhania vyznáva: Pán môj a Boh môj. Pripojme sa k jeho zvolaniu. Máme k tomu veľa dôvodov. Ježiš nám i bez našej žiadosti dovoľuje omnoho viac, ako to, čo si vyžiadal Tomáš: celých nás ukryje do svätej rany svojho boku, ak uveríme tým, ktorí nám o Ňom svedčia. Prosme Pána, aby nás zaradil medzi blahoslavených, ktorí nevideli a predsa uverili. Aj keď ho naše zmysly nevidia, z viery máme istotu, že je to Ježiš Kristus, Boží Syn, ktorý nám posiela svojho kňaza, aby sme pre svoju vieru mali život v Jeho mene.
     Aj keď je to pre nás podivuhodné, ale je tomu skutočne tak: Veľký deň milosrdenstva učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho!