Archív Nedeľných čítaní a homílií

3. pôstna nedeľa - rok A


     Ježiš prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. Tam bola Jakubova studňa, Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu ono mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: „Daj sa mi napiť, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“ Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ Vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“ Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.“ Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“ Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho. Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“


Jn 4, 5 – 15. 19b- 26. 39a. 40- 42

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Epizóda, ktorej sme dnes svedkami, začína nadmieru jednoducho a ľudsky. Ježiš, ktorý má za sebou kus cesty, pocítil napoludnie únavu a smäd. Prežíva to isté, čo iní ľudia, preto tiež s nami cíti, a tak vytrvalo hľadá všetkých, ktorí sú na tom rovnako, aby im pomohol. Nepociťujeme tiež únavu a smäd? Pripojme sa k nášmu Majstrovi.
     Ježiš však nemá džbán ani vedro, ktorým by si nabral vody. Ako na zavolanie prichádza Samaritánka, aby si načerpala trochu vody. Ježiš sa obracia na cudzinku s prosbou: Daj sa mi napiť!
     Všimnime si jej prekvapenie. Tento Žid nielenže jej nedáva najavo zvyčajnú povýšenosť, ale dokonca je ochotný porušiť židovský predpis a použiť jej „nečistú“ nádobu, aby uhasil svoj smäd.
     Ak sa na príbeh pozeráme ľudskými očami, môžeme povedať, že náhodou sa pri studni stretli unavený Žid a Samaritánka. Z vyššieho hľadiska tu prichádza k stretnutiu hriešnice a Spasiteľa. Čo sa v skutočnosti skrýva za jednoduchou vetou daj sa mi napiť? Keď Boh prosí, potom prišiel, aby ponúkol svoj najväčší dar. Ako veľmi sa mýlime, keď vidíme v Bohu niekoho, kto nás obmedzuje a chce nás obrať o to, čo sa nám páči.
     Keby si poznala Boží dar… Nevedomosť je najčastejšou príčinou ľudského blúdenia. Táto žena nepozná, nevie, čo je pre ňu dobré, nevie, ako blízko je Spasiteľ. Nevie, že jeho Srdce je hlbokou a štedrou studňou milosrdenstva. Ona ani nevie, aký zlý je jej vlastný stav. Ak zotrvávame v sebeckej závislosti, hriešny sklon prenikne celé naše zmýšľanie a chápanie. Zúži náš obzor, merítka i ašpirácie a nedovolí nám poznávať skutočné hodnoty. Cez skresľujúce sklá egoizmu sa Božie slovo ťažko dostane k nášmu srdcu.
     Samaritánku ani nenapadne, akú vodu to má Ježiš na mysli. Jej obzor je zatiaľ obmedzený len na vlastný prospech. Daj mi takú vodu, aby som už viac nebola smädná a nemusela som sa viac namáhať. Cesta k náprave života však naopak predpokladá, že prekonáme sklon k pohodlnosti.
     Ježiš, ktorý prešiel dlhú cestu, aby našiel túto stratenú ovcu, trpezlivo prekonáva jej sebaistotu. Výzvou, aby priviedla svojho muža, sa taktne dotýka kritického bodu jej svedomia. Ale žena sa tejto záležitosti pohotovo vyhýba. Nemám muža, niet o čom hovoriť. Je to aj naša častá taktika. Čo by mohlo byť pre nás znepokojujúcou výčitkou, to si radšej ani nepripúšťame, a práve o tom chce s nami Pán hovoriť.
     Pozorujme, s akou láskavosťou a ohľaduplnosťou privádza Ježiš ženu k poznaniu jej skutočného stavu: Správne si povedala… to si povedala pravdu. Svoje spravodlivé upozornenie, že žije v nedovolenom pomere, dokáže začať i ukončiť pochvalou. Tu poznávame, s akou úctou pristupuje Ježiš ku každému človekovi. V spôsobe, akým vedie rozhovor, cítiť jeho láskyplné a starostlivé hľadanie stratenej ovce.
     Svojím pokusom zaviesť reč inam žena umožnila Spasiteľovi, aby jej zjavil celú pravdu o svojom Otcovi i o sebe. Je to radostná zvesť, ktorá je určená i nám: nastala hodina, kedy sa možno Bohu klaňať v duchu a v pravde. Bohu nezáleží na mieste, ale na úprimnom srdci, ktoré sa k nemu obracia, pretože poznalo a uznalo pravdu o svojej hriešnosti i pravdu o svojom Stvoriteľovi a Pánovi, ktorý poslal svojho Syna, aby nás vyhľadal a priniesol nám živú vodu Otcovho odpustenia.
     Samaritánka je tiež jednou z nich. Keď išla pre vodu, nemala tušenie, že sa tu stretne s Bohom. Boh sa s ňou trpezlivo rozprával, pokiaľ neuverila. Bez toho, aby sa cítila dajako zahanbená či ponížená, sama sa pokoruje a verejne sa priznáva k svojmu hriechu. Ihneď prináša ovocie obrátenia: zabudla na vodu i nádobu a ponáhľa sa, aby všetkým v meste zvestovala príchod Mesiáša.
     Na jej príbehu v skratke spoznávame proces obrátenia. Mohli sme vidieť, ako sa duši oplatí neprepočuť Božie oslovenie a zotrvať s ním v rozhovore. S Ježišom sa dobre hovorí. Je trpezlivý, láskavý, dokáže počúvať, a predovšetkým má hlbokú lásku a úctu ku každému. To nie je ako naše rozhovory, v ktorých myslíme skôr na seba a hľadáme ako sa presadiť. Pán pozná naše viny a závislosti, dopredu vie o našich výhovorkách či únikoch. Ale pozná i našu, možno nepriznanú, túžbu po pravde a slobode. Ponúka nám vodu, ktorá sa v nás môže stať prameňom vyvierajúcim k večnému životu.
     Počúvajme dnes Pánov hlas, nezatvrdzujme svoje srdcia.
     Keď sa budeme vracať z kostola domov, poprosme Ježiša Krista, aby nás naučil umeniu rozhovoru.