Archív Nedeľných čítaní a homílií

3. veľkonočná nedeľa - rok A


     V ten deň išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?“ Zastavili sa zronení a jeden z nich menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“ On im povedal: „A čo?“ Oni mu vraveli: „No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli.“ On im povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“ Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.


Lk 24, 13- 35

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Ľudia, ktorí sa rozumejú umeleckým dielam, dokážu na ne dlhý čas pozerať a obdivovať ich. Diela ich oslovia a nájdu v nich inšpiráciu pre svoj život alebo svoju tvorbu. Úžasným dielom – Božím dielom je aj Lukášovo evanjelium. Aj v ňom, ak ho pozorne čítame a meditujeme nad ním, nájdeme veľa inšpirácie pre náš ďalší život.
     Dnešným impulzom je pre nás Ježiš, ktorý sa po svojom zmŕtvychvstaní vracia ku sklamaným apoštolom, sprevádza ich na ceste, a tak pokračuje vo svojej misii.
     Apoštoli odchádzajú, ba skôr utekajú z Jeruzalema, lebo sú sklamaní. Ježiš nesplnil ich nádeje, neoslobodil utláčaný národ spod nadvlády Rimanov, nezaložil kráľovstvo a napokon skončil na Kalvárii. Nešťastní utekajú, aby čím skôr zabudli a vrátili sa k predchádzajúcemu spôsobu života. Ježiš je k nim však nanajvýš trpezlivý. Vysvetľuje a objasňuje všetky Písma, ktoré sa na neho vzťahovali a napokon sa im dá spoznať, keď opakuje Poslednú večeru. V tej chvíli v nich nastal zlom a sklamanie sa premenilo na radosť, neistota na istotu. S týmto úžasným zážitkom utekajú do Jeruzalema, aby oznámili Jedenástim, že Ježiš žije.
     Postoje Emauzských učeníkov sú zrkadlom nášho života. Aj my sme kedysi žili v úzkom spojení s Kristom a máme možno za sebou zbožné detstvo a niekoľko rokov pokojnej a radostnej viery. S vierou sme aj my možno spájali rôzne nádeje a očakávania, ktoré však boli ako u Emauzských učeníkov nepravé a neskutočné. Snáď sme dúfali, že Ježiš v našom srdci založí raz a navždy svoje kráľovstvo a zničí v ňom všetko zlo. Teraz sme však mnohí smutní, lebo zlo v nás stále pôsobí, premáha nás, a preto naša viera nie je vôbec žiarivým svetlom pre iných. A čím sme starší, tým si silnejšie uvedomujeme, že nespočetnekrát sme zlyhali a naša viera sa podobá skôr sviečke na cintoríne, ktorá pomaly dohára.
     Svoje nádeje sme vložili aj v Ježišovu Cirkev a nazdávali sme sa, že Kristus v nej založil Božie kráľovstvo. Predstavovali sme si ju ako svätú, čistú, nepoškvrnenú, oslobodenú od všetkých ľudských slabostí. Mysleli sme, že Cirkev premení svet, odstráni ľudské hriechy a poskytne pokojný a blažený domov pre všetkých, ktorí do nej patria. Z týchto nádejí sme tiež smutní, lebo v Cirkvi vnímame všetky formy ľudskosti, zvlášť zlo a hriech. Vidíme, že často je bičovaná, opľúvaná, padajúca pod ťarchou kríža.
     A tak keď vidíme svoje srdce plné zla a hriechu a popritom aj Cirkev s jej formami ľudskosti, tlačí sa nám na jazyk otázka: Kde sa vlastne prejavuje Božie kráľovstvo? Preto utekáme preč ako Emauzskí učeníci, preč odtiaľ, kde sme raz boli, v čo sme kedysi dúfali, radšej na všetko zabudnúť, aby sklamaní nebolo ešte viacej. Nie, nechceme z Cirkvi vystúpiť, ale akosi sme prestali dôverovať jej poslaniu, mysliac si, že na únikovej ceste sme zostali sami. Ale to nie je pravda! Ježiš kráča s nami, a ak by sme ho chceli aj my opustiť, on nás neopustí.
     Dovoľme mu, aby sa prihovoril aj nám: Ty nechápavý a ťarbavý srdcom. Neostávaj na povrchu, ale hľadaj vo všetkom a za všetkým hlboký zmysel. Buď ochotný prijať aj tajomstvo, lebo Boh vidí ďalej, ako ty. Prijmi aj to, že ešte nezavládlo Božie kráľovstvo ani v tebe, ani v Cirkvi, ani nikde na tomto svete. Prijmi aj to, že ja, tvoj Pán, nechávam ťa skúsiť pokušenie aj zlo. Chcem, aby to okúsila aj Cirkev, lebo len vo svojej slabosti pocítiš silu mojej lásky…
     Učeníci Ježiša spoznali pri lámaní chleba. Lámanie chleba je aj pre nás najdôležitejší prostriedok, kde môžeme Ježiša spoznávať. Aj my sme na svätej omši často prítomní so svojimi hriechmi, problémami a slabou vierou. Dôležité je, že vtedy dokazujeme, že stále dúfame a hľadáme. Každé počúvanie Božieho slova a každé prijatie sviatostného pokrmu, sa môže premeniť na udalosť, v ktorej sa nám otvoria oči a spoznáme Krista. Cez neho spoznáme zmysel a hodnotu života, zmysel Cirkvi a zmysel celých dejín. Naše srdcia vtedy naplní tá istá radosť, ktorá naplnila srdcia Emauzských učeníkov.
     Krásne o tejto udalosti hovorí León Blay: Radosť patrí k životu kresťana podstatne. Ak je v nás ešte mnoho smútku, je to znak, že je v nás ešte mnoho nekresťanského. A to by mala byť vlastne jediná naša bolesť, jediný náš dôvod k smútku, totiž, že nie sme ešte svätí.
     Preto dnes prosme: Zmŕtvychvstalý Pane, ty ma sprevádzaš svojím životom, daj mi spoznať, aby som po útekoch od teba, dostal chuť, silu a radosť z návratu k tebe.