Archív Nedeľných čítaní a homílií

5. pôstna nedeľa - rok A


     Lazárove sestry poslali Ježišovi odkaz: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“ Keď to Ježiš počul, povedal: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“ Ježiš mal rád Martu i jej sestru a Lazára. Keď teda počul, že je chorý, zostal ešte dva dni na mieste, kde bol. Až potom povedal učeníkom: „Poďme znova do Judey.“ Keď ta Ježiš prišiel, dozvedel sa, že Lazár je už štyri dni v hrobe. Keď Marta počula, že prichádza Ježiš, išla mu naproti. Mária zostala doma. Marta povedala Ježišovi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“ Ježiš jej povedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“ Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“ Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“ Ježiš sa zachvel v duchu a vzrušený sa opýtal: „Kde ste ho uložili?“ Povedali mu: „Pane, poď sa pozrieť!“ A Ježiš zaslzil. Židia povedali: „Hľa, ako ho miloval!“ No niektorí z nich hovorili: „A nemohol ten, čo otvoril oči slepému, urobiť, aby tento nezomrel?!“ Ježiš sa znova zachvel a pristúpil k hrobu. Bola to jaskyňa uzavretá kameňom. Ježiš povedal: „Odvaľte kameň!“ Marta, sestra mŕtveho, mu povedala: „Pane, už páchne, veď je už štyri dni v hrobe.“ Ježiš jej vravel: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal.“ Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“ A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou. Ježiš im povedal: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!“ Mnohí z tých Židov, čo prišli k Márii a videli, čo urobil, uverili v neho.


Jn 11, 3– 7. 17. 20– 27. 33b– 45

Myšlienky k homílii diakona Róberta Vaculu

     Ježiš sa v dnešnom evanjeliu dozvedel, že jeho priateľ Lazár je vážne chorý. Napriek tomu, že k nemu prechováva veľkú náklonnosť, neponáhľa sa za ním. Možno by sme chceli posúriť Ježiša, ale my si máme dnes uvedomiť, že u Ježiša sa nemusíme obávať nebezpečenstva, že On by sa oneskoril. Ak sa nám zdá, že otáľa, tak to nie je preto, žeby váhal, ale preto, že má pre nás pripravený omnoho väčší dar, o aký sme schopní prosiť. Z Božej perspektívy vyzerajú veci úplne inak ako z našej. To, čo nám pripadá ako nešťastie, to dokáže jeho láska premeniť na Božiu slávu. Môžeme očakávať viac? Odložme preto všetku svoju netrpezlivosť a neistotu a nahraďme ju dôverou. Neprehliadnime pritom skutočnosť, že Ježiš nemyslí len na toho, kto sa ocitol v núdzi. Prejaví svoju milosrdnú moc i kvôli nám, aby sme uverili.
     Marta prichádza Ježišovi v ústrety. Túto ženu bolestne zasiahla strata milovanej osoby. Všimnime si, ako dôstojne znáša svoju bolesť. Je to ovocie lásky a dôvery, ktorú prechováva k Pánovi. Srdce jej našepkáva, že tam, kde príde Ježiš, nič nie je stratené. V takýchto dušiach má Ježiš zvláštne zaľúbenie, pretože im môže zveriť svoje dôverné tajomstvá. Zdá sa, že chvíle skúšky sú pre to najvhodnejšie. Ak je duša i v takejto situácii schopná bezvýhradného vyznania viery, pocíti a prežije podiel na radosti, ktorá je darom Boha za jej dôveru a oddanosť.
     Takýto zážitok Ježišovej lásky pobáda k apoštolátu. Marta sa ponáhľa domov, aby svojej sestre sprostredkovala účasť na dôvernom stretnutí s Ježišom. Mária ihneď odchádza za Pánom.
     Ježiš dôverne pozná Máriine slzy. Cítil ich už pred časom nielen na svojich nohách, ale i vo svojom srdci. Prišiel čas, aby na ne odpovedal vlastnými slzami. Pokľaknime s Máriou pred Bohom, ktorý plače. Hľa, ako nás miluje! Teraz, keď vieme, že Ježiš plače s nami, nemusíme sa hanbiť za svoje slzy. Zbierajme jeho slzy, aby sme ich mohli ukázať všetkým, ktorí sa nechápavo pýtajú, ako sa môže Boh pozerať na ľudské utrpenie. Vidíme tu na vlastné oči, že ho prežíva ďaleko viac, ako tí, ktorých sa týka. Veríme tomu?
     Aby mohol Ježiš vrátiť život, je potrebné odvaliť kameň. Pri myšlienke na tých, ktorí ho odstraňujú, si uvedomme, že balvanom, ktorý nepreniknuteľne uzatvára ľudské srdce, je ťažoba pýchy, nedôvery a bezcitnosti. Musí byť odstránený, lebo za ním sa skrýva mŕtvolný pach a rozklad. Inak by sme nemohli vidieť Božiu slávu. Zmyslom všetkého, čo sa odohráva pri Lazárovom hrobe a vôbec všade tam, kde sa dejú zázraky, je zjaviť Božiu slávu. Ježiš predovšetkým ďakuje Otcovi, že mu pripravil túto príležitosť, aby sme uverili, že Otec ho poslal. Skôr, ako oslávi Otca svojím divom, oslavuje ho synovským vďakyvzdávaním. Ježiš nás učí, že prosiť o zázrak znamená predovšetkým ďakovať. Ďakovná modlitba obsahuje pokoru, úctu a dôveru, ktoré dokorán otvárajú brány Božej všemohúcnosti: Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal.
     Tešme sa so sestrami aj Lazárom z ich radostného stretnutia, ktoré je odmenou za ich vieru a lásku. Ale rozhliadnime sa okolo. Napriek tomu, že znovuoživenie tela, ktoré sa už rozkladalo, je očividné, predsa sa nájdu takí, čo neuverili. Ich kameň nebol odvalený. Kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho. Nemôže sa radovať z jeho darov ten, kto ho odmieta.
     Nebude to dlho trvať a opäť budeme svedkami Ježišových sĺz. Bude plakať kvôli tým, ktorí nepoznali čas navštívenia, ktorí mu stále nechcú dovoliť, aby otvoril ich hroby a vyviedol ich von. Nesmieme sa preto diviť, že stále sú medzi nami ľudia, ktorí odmietajú prijať Božie znamenia. Sú našimi bratmi. Prosme za nich plačúceho Pána s rovnakou vierou a láskou ako Marta a Mária a ďakujme Otcovi, že i na nich sa zjaví jeho sláva.