Archív Nedeľných čítaní a homílií

7. veľkonočná nedeľa - rok A


     Ježiš pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet. Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal. Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje. A v nich som oslávený. Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe.


Jn 17, 1- 11a

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Často počujeme sa sťažovať ľudí, že mnohé náboženské termíny ako sú spása, vykúpenie, Božia milosť… im nič nehovoria. Sú však aj takí ľudia, ktorí síce tvrdia, že hoci tieto pojmy chápu, nepociťujú ich úžitok. Všade okolo seba vidia iba zlobu, násilie, zločiny, a tak vlastne majú pocit, akoby svet nebol ani vykúpený.
     Do tohto uvažovania sa nám prihovára Ježiš, ktorý vo svojej veľkňazskej modlitbe veľmi skromne a pokorne hovorí: Otče, ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať.
     Tieto slová Ježiš vyriekol pred blížiacim sa utrpením a smrťou. Je presvedčený, že celé dielo svojho poslania dokončí na kríži, aby tam ľudí odovzdal svojmu Otcovi ako zachránených a vykúpených. Jeho dielo veľmi pekne vysvetľuje pápež Ján Pavol II., ktorý hovorí: Ježišovo dielo je určitý spôsob znovustvorenia človeka. Vykúpenie skrze kríž dalo znova a s konečnou platnosťou človeku dôstojnosť a zmysel jeho bytia na tomto svete, ktorý stratil vo veľkej miere následkom hriechu. Vo vykúpení našiel človek svoju vlastnú veľkosť, dôstojnosť a hodnotu svojho ľudstva.
     Lenže s vykúpením je to ako s košíkom plným ovocia, ktoré môžeme obdivovať, ale keď ho neochutnáme, veľký význam pre nás mať nebude. Aj o vykúpení môžeme hovoriť tie najkrajšie slová, ale ak ho neprijmeme a neprivlastníme si ho, nebude mať pre nás význam. Pekne sa k tejto téme vyjadril svätý Pavol, ktorý v 1. liste Korinťanom píše: Z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna. Veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou. A v liste Galaťanom k tomu dodáva: Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami. Pavol jasne hovorí, že musí byť spolupráca medzi človekom a darmi vykúpenia, teda musí odstrániť zo svojho života všetko, čo mu bráni prijať vykúpenie.
     Iste mi dáte za pravdu, keď poviem, že medzi cenné ľudské vlastnosti patrí obetavosť. Poznajú ju rodičia, lekári, vojaci, požiarnici… Prečo sa človek obetuje? Robí to z lásky, lebo obetavosť má pre iných veľký význam. Takto máme vnímať Ježišovu obetu aj my. On ju nepriniesol iba pre oslavu svojho Otca, ale aj preto, aby mala pre ľudstvo význam. Potom je už iba na nás, či to pochopíme a prijmeme, alebo budeme ako nevďačné dieťa, ktoré sa za obetavosť rodičov „odvďačí“ nevďakom. Ježišovo vykúpenie by malo byť centrálnym impulzom nášho života. Uznajme predsa, že žijeme v rozličných stavoch a každý stav má svoje úskalia, ktoré často prinášajú znechutenie a únavu. Ak si však uvedomíme, že svoj stav máme prežívať ako tí, za ktorých Kristus zomrel, iste v ňom vytrváme a dáme mu zmysel. Vtedy prežijeme svoj život z lásky a vďačnosti za dar vykúpenia.
     Slávny Michelangelo raz povedal istej grófke: Mám 86 rokov a dúfam, že ma Boh čoskoro k sebe povolá. Grófka sa ho spýtala: Ste azda unavený životom? A Michelangelo na to: Nie som hladný po živote, lebo život po živote pokračuje.
     Aj my raz prídeme k tomu okamihu. Predstavme si, že by sme mali možnosť sa pred smrťou pomodliť pred svojimi najbližšími. Mohli by sme v modlitbe povedať: Otče, dokončil som dielo, ktoré si mi zveril? Alebo by sme smutne museli konštatovať: Otče, svoj život som zbabral, ako sa len dalo? Pokiaľ žijeme, vždy je šanca sa napraviť. Chce to ale od nás vedomú, rozumnú a slobodnú spoluprácu s darom vykúpenia. To sa od nás očakáva najmä vtedy, keď túžime prijať niektorú sviatosť, ktorá prináša vykúpenie do našej duše. To sú kvapky krvi z Kristovho kríža, ktoré nás obmývajú.
     Čo povedať tým, ktorí nechápu, čo je vykúpenie? Je to najväčšia aktivita Boha na záchranu človeka.
     A čo povedať tým, ktorí si myslia, že nepociťujú vykúpenie? Zlo vo svete, násilie a zločiny nie sú chybou Vykupiteľa, ale vykúpených, ktorí nechcú prijať záchranu.
     Keby sme boli natoľko slabí, že by sme nedokázali alebo nevedeli hovoriť o vykúpení, snažme sa, aby o tom hovoril náš život.