Archív Nedeľných čítaní a homílií

2. adventná nedeľa- rok A


     V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ a hlásal v Judejskej púšti: „Robte pokánie , lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ To ňom povedal prorok Izaiáš: „Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Potravou mu boli kobylky a lesný med. Vtedy prichádzal k nemu Jeruzalem a celá Judea i celé okolie Jordánu. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán. Keď videl, že aj mnohí farizeji a saduceji prichádzajú k nemu na krst, povedal im: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu? Prinášajte teda ovocie hodné pokánia! Nenazdávajte sa, že si môžete povedať: – Naším otcom je Abrahám! – lebo vravím vám: Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov. Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv: On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V ruke má vejačku, vyčistí si humno, pšenicu si zhromaždí do sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.“


Mt 3, 1- 12

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Ľudia, ktorí chcú predať svoj tovar, vymýšľajú najrozličnejšie spôsoby, ako naň upozorniť. Preto máme na uliciach živé noviny alebo reklamy, v ktorých účinkujú najpopulárnejší umelci, športovci, ale aj zvieratá či postavy z detských filmov.
     Aj Ján Krstiteľ, o ktorom hovorí dnešné evanjelium, na seba upozorňoval. Evanjelista Matúš o ňom píše: Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Potravou mu boli kobylky a lesný med. Dokážete si predstaviť, že dnes by sa na ulici objavil takýto človek? Iste mnohí by si poklepali prstom po čele a povedali: Ide blázon…
     Je to paradox, ale Ján naozaj začína svoje pôsobenie ako blázon. Netakticky, nediplomaticky, s odpudzujúcou reklamou. Stavia sa proti majetným a úradne zbožným. A tomuto výkvetu spoločnosti hovorí: hadie plemeno, obielené hroby, pokrytci… Vyčíta im, že zbytočne sa odvolávajú na svoj pôvod, na to, že ich praotcom je Abrahám, lebo ak neprinesú ovocie, ktoré je hodné pokánia, tak to nič neznamená. A hoci povedať to farizejom a saducejom bolo nebezpečné, Ján si z toho ťažkú hlavu nerobí, lebo si je vedomý, že hlása slovo Božie.
     Jeho výzva je však neustále aktuálna a vyzýva aj nás: Obráťte sa a prinášajte ovocie, ktoré je hodné pokánia. Oproti farizejom a saducejom sme my vo veľkej výhode, lebo sa nemusíme trápiť v neistotách a utešovať sa prorockými prísľubmi do budúcnosti. Pre nás sa už všetko vyplnilo, lebo vieme, ako Ján skončil svoje kázanie pri Jordáne, aj ako to dopadlo v Betleheme či na Kalvárii. Preto by Ján nám možno trocha inak formuloval svoju výzvu: Nezabudnite, že od krstu patríte Kristovi, že ste jeho a on sa chce na svet pozerať vašimi očami, chce sa prejavovať vaším srdcom a chce byť vo vašom správaní! Lebo aj o nás rovnako platí, že Ježiš bude mať v ruke vejačku, vyčistí si humno, pšenicu zhromaždí do sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni. Kto neprijme túto Jánovu výzvu, podobá sa plevám, z ktorých nie je žiaden osoh, preto sa hodia na oheň a spália. Preto si dajme do týchto adventných dní niekoľko bodov, ktoré nás usmernia, ako ich prežiť, premeditovať, aby sme boli pšenicou pre nebeské kráľovstvo, napríklad:
     Advent je doba, keď si musíme skontrolovať svoje myšlienky, city a správanie.
     Advent je doba, keď si znova máme uvedomiť, že v živote nie je najdôležitejší ani zhon, ani úspech.
     Advent je doba, keď znova musíme nájsť cestu k sebe, ktorá je často zarúbaná a zarastená.
     Advent je doba, keď si máme uvedomiť, že cesty naším životom nás majú viesť k večnosti.
     Advent je doba, keď pokorne uznáme, že nie sme dokonalí a musíme odbúrať zo života najmä pýchu, prílišné sebavedomie, tvrdosť a hrubosť.
     Advent je doba, keď znova máme nájsť cestu k blížnym.
     Advent je doba, keď úprimným vyznaním aj pokornou ľútosťou vo svätej spovedi si máme očistiť duše a vo svätom prijímaní sa obohatiť milosťou posväcujúcou.
     Ak sa o to budeme snažiť, upozorníme na seba, že sme veriaci, že sme šťastní ľudia a odporúčame aj iným, aby takto prežili advent.
     Istý mladík si obliekol staré, otrhané vrece, prepásal sa starým povrazom a vydal sa na cestu mestom. Ľudia sa za ním obzerali, jedni tvrdili, že je blázon, iní za ním utekali. Na chrbte mal tabuľku, a ak chceli zistiť, čo je na nej napísané, museli za ním bežať. Na tabuľke mal zvláštnu vetu: V rozvojových krajinách zomierajú ľudia hladom. Mnohých táto veta pohla k zamysleniu.
     Aj my upozorňujme ľudí cez svoje správanie, ako treba prežiť Advent. Musíme však počítať s tým, že pre niektorých budeme blázni, ale aj iste mnohých pohneme k zamysleniu. Využime na to aj nastávajúci týždeň.