Archív Nedeľných čítaní a homílií

19. nedeľa „cez rok“ – rok A



     Len čo Ježiš nasýtil zástupy, rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám. Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim. Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli. Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“


Mt 14, 22- 23

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Legenda rozpráva ako v meste Ríme žil mešťan, ktorý mal krásnu záhradu a v nej strom, ktorý bol bohatý na ovocie. Nebol to však obyčajný strom, ale zázračný. Ak chorý z neho zjedol ovocie, ozdravel. Keď mešťan zbadal, že pri bohatom strome začal rásť malý, mladý stromček, prikázal záhradníkovi, aby sa oň dobre staral, lebo iste bude lepší, ako starý strom. Stromček však akosi prestal rásť. Nemôžeme sa tomu ani čudovať, lebo veľký strom mu bránil vo vzraste. Mešťan prikázal, aby veľkému stromu odťali konáre, aby malý mal viacej svetla a vzduchu. A keďže nepomohlo ani to, rozkázal veľký strom vyťať. Lenže malý stromček celkom uschol. Keď sa to dozvedeli chorí ľudia, zostali smutní a nadávali na mešťana, že zázračný strom nechal vyťať.
     Ku zázračnému stromu by sme mohli prirovnať Krista, v ktorom mnohí slepí, hluchí, malomocní a chudobní nachádzajú veľkú posilu. Malému stromčeku sa podobajú ľudské záľuby, ktoré sa usilujú vytrhnúť koreň Kristovej moci, ktorým je viera. Ak sa ľudské záľuby dostanú pred vieru, zahubia ju.
     V dnešnom evanjeliu sme počuli, že Ježiš je mocný a naša viera sa o neho môže oprieť. Pekne to povedal Petrovi, a aj ostatným apoštolom: Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa! Veď Peter len pred pár hodinami roznášal v rukách zázračne rozmnožený chlieb a teraz na vlastné oči vidí Krista kráčať po vlnách. Videl zázrak, a nielen iba teraz. Keď je však pozvaný vykročiť na vodu, zapochybuje. Ako nepríjemne to znie, že aj Peter považoval najskôr Ježiša za mátohu, za strašidlo, a aké je smutné, že po tom všetkom, čo videl a počul, má takú malú vieru?! Preto ho Ježiš musí znova a znova povzbudzovať: Neboj sa! Poď! Ale iba čo vykročí na vlny, začne sa topiť a skríkne: Pane, zachráň ma! Zľakol sa silného vetra a keď začal klesať ku dnu, Kristovým prispením sa zachraňuje.
     Všetci vieme, ešte z hodín náboženstva, že Ježiš je Boží Syn. Ale aj napriek tomu si musíme priznať, že sa podobáme Petrovi v strachu. Ježiš je síce pre nás stromom viery, ale akosi hmlisto, akoby bol v tme, mnohokrát ho nepoznáme a naša viera je veľmi slabá. A hoci Ježiš je svetelným lúčom, ktorý sa k nám približuje a chce nás osvietiť, my ho nechávame nepovšimnutého a kvôli svojim pominuteľným záľubám a často zbytočnostiam, ho zanedbávame a odstraňujeme zo svojho života. Možno práve teraz si uvedomujeme, akú máme nevyrovnanú povahu a upadáme z jednej krajnosti do druhej. Raz za Pánom kráčame istým krokom a smelo sa opierame o vzácny strom viery, inokedy náhlym nárazom vetra sa zapotácame, čím Krista sklameme a dokonca ho od seba odoženieme. Práve preto má dnešné evanjelium pre nás nesmierny význam, lebo ak budeme hľadieť na Ježiša ako na vzácny strom milostí, potom pocítime aj my jeho dôverné volanie: Poď!
     V tomto svete, ktorý je prekrásnou Božou záhradou, máme ešte vzácnejší strom ako mal spomínaný Riman – strom viery. Akokoľvek je niekto chorý a je jeho ovocie, vždy ozdravie. Buďme však úprimní, ako často po telesnom či duševnom uzdravení, nechávame strom Krista v zabudnutí a venujeme sa skôr malému stromčeku – svojim záľubám, chúťkam, koníčkom… Príliš sa staráme o seba, o ovocie materiálneho života, čím vlastne zanedbávame Ježiša, ktorého takto pomaly odstraňujeme zo svojho života. Ale ak ho odstránime, vyschneme. A to nielen pre tento svet, ale aj pre večnosť.
     Keďže všetci sa podobáme slabému Petrovi, vystrime v tejto chvíli ruky a volajme: Pane, zachráň ma! Volajme takto vždy, keď budeme upadať do hriechov alebo nám budú pohľad na Pána zakrývať mnohé zbytočnosti. A ak sme maloverní, vedzme, že Kristus je našou oporou, vzácnym duchovným ovocím, ktoré nám dodáva dôveru a v jeho svetle rastieme a upevňujeme si vieru.
     Vedzme však, že cesta k nemu je tvrdá a treba sa cez ňu prebíjať. Je spojená so sebakontrolou, s prekážkami, ktoré nám kladie svet, telo aj diabol. Ale ak na nej vytrváme, dokončíme víťazne dielo svojho života.
     Nezabúdajme na mocného Ježiša a denne ho prosme: Pane, vlož do mňa svoje večné slovo a daj mi silu ho počúvať! Vyžaruj do mňa svoje svetlo a daj mi ho uzrieť! Vtlač do mňa svoj obraz a daj mi ho udržať v sebe až ku konečnému víťazstvu!