Archív Nedeľných čítaní a homílií

34. nedeľa „cez rok“ – rok A



     Ježiš povedal svojim učeníkom: „Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ Vtedy mu spravodliví povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?“ Kráľ im odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Potom povie aj tým, čo budú zľava: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.“ Vtedy mu aj oni povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného alebo ako pocestného alebo nahého alebo chorého alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?“ Vtedy im on odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“


Mt 25, 31- 46

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     V ostatných storočiach sa voľba nového pápeža koná v známej Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne. V skutočnosti ide o priestranný chrám, ktorého čelnú stenu v rozmeroch 10 × 20 metrov zdobí svetoznáma Michelangelova freska Posledný súd, ktorá výrazne, umelecky a monumentálne zobrazuje to, čo sme pred malou chvíľou počuli.
     Však táto udalosť a jej odkaz má prísť na myseľ iba voliacim kardinálom? Zaiste nie! Mnohí z nás tento úžasný obraz videli, ale jeho posolstvo neospravedlňuje ani tých, ktorí ho nevideli, lebo Božie pravdy sa nezobrazujú iba štetcom a písmom, pretože každý z nás ich má vpísané vo svojom svedomí.
     Podľa evanjelia, ktoré inšpirovalo umelca, Kristus s plnou vladárskou mocou rozdeľuje ľudí do dvoch skupín: jedných na radostnú večnú odmenu, druhých na večný trest, čiže zatratenie. Podľa obrazu to robí sám Boží Syn. Ale či naozaj vybral a predurčil jedných za dobrých a iných za zlých? Nie! Miesto pred Kristom Kráľom si určil každý človek svojím pozemským životom. Na súde dostáva iba definitívny dekrét a potvrdenie, ktoré vyriekne večný Sudca: Po mnohoročnom poznávaní, počúvaní, premýšľaní, konaní a možnostiach, rozhodol si sa pre život, ktorý si viedol, a ktorý si si aj vybral. Teraz k tomu dostávaš definitívne Božie vyjadrenie, odpoveď i záver, proti ktorým niet odvolania. Na ktorú stranu si nechal skláňať sa strom svojho života, na tú teraz padne. Naveky a definitívne.
     Nám je jasné a pochopiteľné, že tento výkon Božej spravodlivosti možno zlúčiť v plnej miere s jeho milosrdenstvom a láskou. Kto mal o ne záujem, mal dosť času a možností v pozemskom živote ich obsiahnuť. Zlo však raz musí byť odsúdené v celosvetovom meradle a dobro odmenené, a to u každého človeka, národa, generácie aj civilizácie. Veď koľko je vo svete neodmeneného dobra a nepotrestaného zla? To iste chápeme, ale nás skôr zaujíma kľúč, podľa ktorého sa konečné rozdelenie vykoná. Na odpoveď sa nám natíska myšlienka, že meradlom sú naše myšlienky, slová a skutky. Ježišove výroky, ktoré sme dnes počuli, nás však vedú ešte hlbšie. Jeho slová odsúdenia alebo odmeny neznejú iba za to, čo sme vykonali, ale aj za to, čo sme mali vykonať a neurobili sme. Tu cítime opodstatnenie túžby po odpustení toho, čo sme nevykonali zameškaním dobrého.
     Možno niekomu sa tieto slová zdajú byť príliš prísne, iný môže mať dojem, že sú vhodné tak na strašenie detí alebo na udržanie poriadku medzi veriacimi. Lenže, ak si ich znova pozorne prečítame, vidíme, že Kristus neodsudzuje preto, že jeden druhému pokrm vzal, ale že mu ho nedal. Nie za to, že smädnému vzal vodu, ale že mu ju nepodal. Ani otrhaný nedostal rúcho, ani ubolených a väznených nenavštívili. Z toho vidno, že tu sa nik nedopustil vážneho zločinu, ale jedno im predsa uniklo – trpiaci človek stojaci vedľa nich.
     Onen dokaličený človek na ceste z Jeruzalema do Jericha zostane navždy červeným výkričníkom nášho kresťanstva. Bez pomoci ho necháva židovský kňaz aj horlivý služobník chrámu. Nie, oni mu neurobili nič zlé, ani ho neudreli, ani neokradli, iba jeho bieda sa nedotkla ich srdca. A kvôli tomu je Kristovo odsúdenie spravodlivé a nie prehnane prísne.
     Legenda spomína muža, ktorý sa sedemdesiat dní postil o chlebe a o vode. Prosil Boha, aby mu zjavil, čo má robiť vo vzťahu k svojmu bratovi. Boh mlčal. Keď prešlo sedemdesiat dní, hovorí Bohu: Tak veľa som sa, Bože, snažil urobiť a ty mlčíš. Ráno vstanem a pôjdem k bratovi. V tú noc mal sen. Videl svojho anjela strážcu, ktorý povedal: Tých sedemdesiat dní, čo si sa postil, ťa nepriviedlo k Bohu bližšie. Až teraz, keď si sa rozhodol, že ráno navštíviš brata, to sa Bohu zapáčilo a poslal ma, aby som ti oznámil, že taká je Božia vôľa.
     Dnes, keď stojíme na konci cirkevného roka, zamyslime sa, ako sme v uplynulom roku videli biedu blížneho a či sme mali silu mu pomôcť.
     Pravá láska má tvár Božieho milosrdenstva. Boh mi odpúšťa a pomáha mi. Aj ja mám odpustiť a pomáhať. Boh potrebuje moju spoluprácu a chce, aby som urobil to, čo mi už toľkokrát vo svedomí pripomínal a neustále pripomína: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.